Panické ataky - Čo sa vám snažia povedať?

Přečtená

Úvod knižky je trochu obšírny, autor začína zo široka o úzkosti. Spomína zaujímavé príklady konkrétnej úzkosti spúšťajúcej panický atak. Konkrétne riešenia však autor posúva ku koncu knihy s tým, že danému problému sa bude venovať v kapitole 4.3, 5.2, atď... Dobre zachytáva, prečo panické ataky vznikajú (je to posledný stupeň upozornenia tela - odmietanie nevyhnutnej zmeny), jedným zo spúšťačov sa môžu stať aj nevhodné lieky či drogy. Popisuje tiež nevhodné a zastarané terapie, ktoré sa ešte v súčasnosti stále používajú. Vo štvrtej kapitole uvádza konkrétny návod, ako sa zbaviť úzkostí a dosiahnuť, po čom túžite aj za pomoci zmyslov - zrakom, sluchom, hmatom, čuchom a chuťou. Čuch a chuť sú najmenej zaťažené úzkosťou, takže sú dôležité. Piata kapitola popisuje viacero techník, ktoré pomáhajú blokovať a odstrániť nežiadúce vizuály, myšlienky, audiovnemy ako spúšťače úzkostí a atakov. Avšak je potrebný pravidelný tréning a udržiavanie, aby sa neobjavila recidíva.
V záverečnej kapitole upozorňuje na svoju prax a spôsob, ako sa k týmto novým technikám dopracoval, či prečo sa ešte v súčasnosti tak málo aplikujú v praxi.

Kniha je zostavená z teoretických častí a praktických cvičení, ktoré odporúča sám autor. Ja som bola v roli čitateľa teoretika, keďže netrpím psychickými poruchami, tak ma logicky zaujímala celá teória vôkol toho, spôsoby liečby, možno nejaké štatistiky, poprípade výpovede pacientov, ktorí sa u neho liečili. Samozrejme, že pri každej technike liečenia mal najprv teoretický „obkec“ a potom išlo na samotné cvičenie. Z toho všetkého môjho očakávania sa tam ocitlo dačo z tej teórie, pri spôsoboch liečenia do popredia ťahal len svoju alternatívnu liečbu, no a štatistiky a nejaké grafy a výpovede, také niečo márne očakáva čitateľ. Samozrejme, že v knihe nechýbala samochvála a preto mi to celé prišlo potom na smiech. Čo sa však týka samotných cvikov proti úzkosti pre chorých, tie neviem ako zdravý (po duševnej stránke) človek nejako zhodnotiť. Či to niekomu vie pomôcť alebo nie. Myslím si, že určite to však neuškodí! Hodnotím ich celkom pozitívne, i keď nie so všetkými som bola stotožnená.

Klaus Bernhardt to celé však opísal veľmi zjednodušene a ak nejaký spôsob jeho liečby nezabral, tak je to chyba pacienta – nie liečby. Nepovažujem túto knihu ako správny nástroj pri boji s depresiami. A už vôbec pri ťažkých stavoch, kde sú potrebné lieky. Nemyslím si, že by nejaký lekár mal vysadiť liečbu takýmto pacientom a povedať im nech bojujú s úzkosťou podľa jeho príručky. Skôr by som tento titul brala ako motiváciu a určité pozitívne nakopnutie tým, ktorým chýba sebaúcta, majú ťažkosti a potrebujú motivovať pri zmene svojho života. Na mňa však neurobil autor až taký dobrý dojem a ani kniha nesplnila moje očakávania. Určite ju posuniem ďalej a nemyslím si, že mi bude v mojej knižnici chýbať.