Ocitli ste sa niekedy v situácii, že ste boli blízko vlastnej smrti?
Ak si myslíte, že kniha Pár fragmentov je suchopárny výpočet toho, čo sa mi stalo, tak to ste na omyle. Napriek vážnej téme sa číta ľahko.
Dajte ju prečítať všetkým ľuďom, ktorí sa boja urobiť niečo v boji s covidom, či už sú nerozhodní, alebo presvedčení nepravdivou propagandou, ktorú ja osobne nechápem.
Z umelého spánku som sa zobudil s dierou v krku po tracheostomii, nemý, všade samé hadičky, dýchal za mňa stroj. Všetky drobné denné činnosti boli zrazu problematické. Živé reálne sny. Bolo to stresujúce. A to nekonečné čakanie. Veľmi pomalý návrat k normálnemu životu.
Takto som prežil mojich prvých päť mesiacov tohto roka.

A malá ukážka z knihy :
Našlo ma mliekarenské auto kus od osady. Ešte si pamätám, ako ma šofér naložil na miesto spolujazdca. Zrak sa mi na chvíľku zaostril a ja som spoznal vodičovu tvár. Bol to jeden z chlapov, čo hrali v salóniku karty. Kričal som, ale z hrdla mi nevychádzal žiadny zvuk. Pohľad mi priťahovalo stále sa zväčšujúce čierne ústie revolvera. V hlavni bola absolútna tma...
Neviem si ani predstaviť, ako to zvláda taká sestrička alebo doktorka na covidovom pľúcnom alebo na áre, keď jej v službe zomrú jeden, dvaja pacienti a potom príde ku mne a s milým úsmevom sa spýta: „Nepotrebujete niečo?“ A toto sa opakuje skoro každý deň. Videl som, ako starší pán, evidentne vystrašený, nabrýzgal bezdôvodne sestričke. Tá ho so smutným pohľadom prikryla a pohladila po pleci. Všetci títo ľudia majú môj obdiv a vďačnosť.