Úvodné slovo
Kniha proroka Jonáša nám rozpráva, ako Boh poslal proroka Jonáša k Asýrčanom, nenávideným utláčateľom vyvoleného národa. Jonáš poznal Božiu dobrotu a predvídal, že ak Asýrčania budú robiť pokánie, uniknú Božiemu trestu. Myšlienka, že nepriatelia židovského národa by sa mohli stať predmetom Božieho milosrdenstva, zviedla ho k jeho nerozvážnemu činu, k úteku na západ. Ninive „bolo veľké mesto pred Bohom“ (2, 3) a Bohu na ňom veľmi záležalo, aby sa obrátilo. Boh urobil s prorokom zázrak, aby pochopil a splnil, čo mu Pán prikázal.
„Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“ (2, 4). S týmito slovami preto prorok Jonáš vstúpil do mesta Ninive, aby na Boží príkaz vyzval jeho obyvateľov k pokániu, pretože ich zloba vystúpila pred Pána (1, 2). Nato vyšiel z mesta a čakal, že bude svedectvom Božieho hnevu – zničenia obyvateľov tohto mesta.
Obyvatelia mesta však uverili Božím slovám, začali sa postiť a robiť pokánie. Boh prijal pokánie a obrátenie Ninivčanov a zmiloval sa nad nimi (3, 10). „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“ (4, 1). Čakal, že predsa len bude očitým svedkom zničenia mesta, ktoré ohlasoval (4, 5). Vtedy Boh ukazuje svoju trpezlivosť a dobrotu aj tvrdohlavému prorokovi a dáva mu spasiteľné poučenie a praktický príklad svojho milosrdenstva. Dáva vyrásť ricínovému kru, aby robil Jonášovi tieň nad hlavou, ale aby hneď aj vyschol. Jonášovi je ľúto tejto rastliny (4, 6 – 9).
Touto rozpravou Boh krásne ukazuje Božiu lásku a milosrdenstvo, ktorými obklopuje bez rozdielu všetky stvorenia: „Ty ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou?“ (4, 11).
Ježiš Kristus sa v evanjeliu odvoláva na toto obrátenie Ninivčanov ako na príklad hodný nasledovania (porov. Mt 12, 41 a Lk 11, 29 – 32). Nielen slovom a skutkami, ale celým svojím životom ohlasoval a uskutočňoval učenie tohto biblického spisu s jeho špecifickým posolstvom, že Boh je Bohom všetkých ľudí, že je milosrdný a zmilúva sa nad každým svojím stvorením, ktoré vyznáva a ľutuje svoje hriechy. Sv. evanjelista Ján vyjadril túto milosrdnú Božiu lásku slovami: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby ma večný život“ (Jn 3, 16).
Príkladom viery druhých Boh dáva uvažovať maloverným a neveriacim nielen v svojej dobe, ale i nám. Svojim poslucháčom za príklad viery dáva správanie ľudí v povestne skazenom asýrskom meste Ninive po pôstnom pokání.
Máme pôstny čas. Je to čas, kedy máme vstúpiť do seba. Obyvatelia mesta Ninive mali na to štyridsať dní. Máme ich aj my. Preto odvráťme sa od zlých ciest, robme pokánie, aby Boh sa nad nami zmiloval a nepostihol nás nešťastím. Počujme aj výzvu Cirkvi týchto dní:
„…Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele). Ak uveríme týmto slovám, potom sa Boh aj nad nami zmiluje, a „odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme“ (Jon 3, 9).
