Drahí zamilovaní! Ale to je príliš málo, navyše dosť familiárne a nepostačujúce. Drahí snúbenci! Ale medzi vami dvadsaťročnými sa už tento výraz nepoužíva. Drahí „mladí, ktorí máte nejaký vzťah“! Ale to je príliš dlhé a všeobecné. Drahý on, drahá ona! Ale to je ešte všeobecnejšie, akoby ste už mali vek na zlatú svadbu. Drahý pár! A ste už vlastne svoji?
Ak má láska dvoch zaľúbených vydržať až po hrob, treba sa jej prihovárať zrozumiteľným jazykom a predchádzať jej vyhasínaniu. Nikto z ľudí to však nedokáže sám. A táto kniha je práve o tom.
Preskúmať s pohľadom upretým na začiatok
Marek a Mária, hovorili sme, aby ste v období katakomb neodpovedali, že vtedy si určujete vlastné hranice.
Radšej sa pýtajte!
Súčasná dospelá generácia sa hanbí hovoriť o sebe, porozprávať o svojom stretnutí s láskou v životných peripetiách. Lenže ich myšlienky ich tak trochu paralyzujú. Vraj by sa dalo rozprávať, keby všetko bolo šlo len dobre, keby si z toho iní mohli vziať dobrý príklad. Akoby argumentovali tým, že rozprávky sa končia presne tak, ako by sa mali začínať. Rozprávať, že „žili šťastne a spokojne“, aj keď v hraniciach reality, je tabu či prinajmenšom ukazovaním sa, nevkusom.
Ale vy sa nedajte znechutiť! Pýtajte sa! Hľadajte! Veď napokon, hľadá sa to, čo už je. Ak nič iné, tak máme aspoň nádej, že sa to bude môcť nájsť.
To, čo nasleduje, je len konštatovaním skutočnosti, nie je to výskum, a už vôbec nie nejaká štatistika. Počas jednej predmanželskej prípravy sme urobili anonymný dotazník s takýmito a podobnými otázkami: Myslíte si, že vaši rodičia sa majú radi? Čo ste sa naučili od toho muža, ktorý je vaším otcom, a od tej ženy, ktorá je vašou matkou? Poučili ste sa z ich vzájomného vzťahu?
Odpovede nás trochu zarazili. Prevažná väčšina snúbencov odpovedala, že je presvedčená o láske svojich rodičov, a mala jasno v niektorých konkrétnych poznatkoch. Napriek tomu, že prieskum bol anonymný, snažili sa vyhnúť priznaniu, čo si naozaj myslia o svojich rodičoch.
Zakrátko počas jednej prednášky pre vysokoškolákov na tému mužskosť a ženskosť v dnešnej dobe sme predstavili ten istý dotazník. A opäť sme zostali zarazení. Pomerne veľká časť študentov tvrdila, že neverí partnerskej láske svojich rodičov ani kráse ich vzťahu. Ako si vysvetliť výsledky týchto dotazníkov?
Mohla by nám zísť na um určitá pochybnosť. Tí, čo chceli uzavrieť manželstvo v Pánovi (takmer všetci to mali naplánované v priebehu jedného roka), na príklade dvojice svojich rodičov „videli“, že láska je možná. Medzi schopnosťou vidieť reálnu lásku svojich rodičov a túžbou po „založení vlastného mesta“, po uzavretí nerozlučiteľného sviatostného manželstva, existuje istý vzťah, je to akási generačná pochodeň. Hneď však treba povedať, že to neznamená, že deti rozvedených rodičov (čoraz častejšie prípady) nemôžu dosiahnuť pekné manželstvo. Práve naopak. Skúsenosť z našej praxe rodinných pedagogických poradcov hovorí aj to, že inteligentná a uvážená rozluka je niekedy tou extrémnou a jedinou možnosťou lásky a že stopy lásky možno objaviť aj v strašných a frustrujúcich skúsenostiach.
Nuž, Marek a Mária, pýtajte sa, hľadajte stopy toho, ako sa vaši rodičia majú radi! Neuspokojte sa s tým, že si poviete: „Jasné, že sa majú radi, keď spolu žijú.“ Neuspokojte sa, pretože vy si budete niesť vo svojich „batohoch“, spôsobom viac či menej uvedomelým, vlastný štýl vašej lásky a ten bude musieť byť osvedčený, musíte sa z neho tešiť a opätovne potvrdiť jeho platnosť „novým poopraveným vydaním vašej lásky“.
Silvana, jedna dvadsaťročná slečna, presvedčená o vlastnej skúsenosti so zaľúbenosťou, raz napísala svojej mame list, v ktorom jej s pohŕdaním doslova napľula do tváre. Vraj si nikdy nevážila otca, odmietala ho a jej, pokiaľ ide o vzťah lásky, dala biedny príklad…
„Chcete vedieť, čo urobila moja matka s týmto listom? Pred mojimi očami ho roztrhala, hodila do záchodu a spláchla, pričom kričala: ,Aby si vedela, ty si mi takýto list nikdy nenapísala.‚“
„Tu šlo o ľudskú dôstojnosť,“ vysvetľovali sme.
Táto žena hľadela do ďalekej budúcnosti, keď sa dcéra bude istým spôsobom hanbiť za svoj dehonestujúci a zaujatý list. Takto ju vlastne chránila. Veď dcéra sa pripravovala na úlohu partnerky a matky.
„To znamená, že ja som zle videla?!“
„Neexistuje také obilné pole, na ktorom by bol len samý kúkoľ! A navyše, nikto ťa nepoveril, aby si bola sudcom svojich rodičov, a nikto ti nedal ani diplom učiteľky, tej, ktorá ,učí, ako sa má žiť‘!“
