Janovy listy

Jan píše ako kazateľ svojim ľuďom jazykom, ktorému bude rozumieť každý súčasný kazateľ. Miluje ľudí zverených do jeho starostlivosti. Sú to jeho „deti”, jeho „milí” (1J 2,1.7). Túži ich chrániť od chýb a zla a chce ich vidieť pevne zakotvených vo viere, láske a svätosti. A tak apeluje na to, čím sú a čo vedia. Nemá pre nich nové učenie. Práve naopak, žiada ich, aby si spomenuli na to, čo už vedia, čo majú a čo sú. Varuje ich pred odchýlením sa od toho a nabáda ich, aby tomu ostali verní. Kedykoľvek novátori spôsobujú problémy v cirkvi a posmievajú sa všetkému, čo je staré a tradičné, potrebujeme počuť a venovať pozornosť Jánovým napomenutiam pokračovať v tom, čo sme sa naučili a čo sme dostali a nechať, aby to v nás pôsobilo.

„Modlím se za to, abychom dostali milost nejen tyto epištoly studovat, ale poddat se jim v mysli a v životě. Církev potřebuje jejich zvěst. Abych si vypůjčil Janův vlastní slovník, musíme v nich zůstat a nechat je zůstat v nás.“