Ako tieň na pľúcach

Přečtená

Druhá autorova zbierka variovane nadväzuje na debut Okamih pred dopadom. Jeho typické znaky (difúznosť identity, inakosť rôzneho druhu, úzkosť: nielen z faktu konečnosti života, zrkadlenie sa v roztrieštených plochách okolitého časopriestoru, asociálnosť a i.), podané v prevažne pochmúrnom, až morbídnom ANestetickom ráme, sa v novej knihe transformujú do dramatických a diskurzívnych, no aj (seba)ironických a intuitívne dotovaných odkazov. To všetko bez toho, aby ich bol autorský subjekt schopný (seba)ochranne eliminovať. Lyrický subjekt ráznejšie vykročil smerom von (zo seba aj k iným: zažíva emocionálne a fyzické spojenia), zároveň sa prehĺbila (postštrukturalizmom ovplyvnená, no jeho postuláty kriticky preverovaná) materiálna a psychická acentrickosť, aj v zmysle rotujúcej, transformujúcej a „rozobranej“, stále však silne pociťovanej identity. Povedané je podporené poetickou, tvarovou rovinou veršov vrátane funkčného využívania jazykových a metaforických možností a zakúšania hraníc diseminácie zmyslu bez jeho rozpadu v nechcený recepčný chaos. Zbierka rozvíja odkaz anestetických a experimentálnych autorov, v jej centre je však výraznejšie prítomná emocionalita a subjektívnosť ako kvality, ktoré autor racionálne preveruje a priebežne spochybňuje, no bez ktorých sa nezaobíde. Rebrova trans-poézia tak poučene opúšťa debaty okolo „derridovských postulátov“: tie totiž vníma ako prirodzenú súčasť dneška, no dneška, ktorý je telesne zakúšaný ešte stále živým subjektom.