Je známe, že každú formu, po ktorej Ľubomír Feldek siahol, doviedol k formálnej dokonalosti a priblížil ju zároveň širokým vrstvám čitateľov. Dnes mnohí poznajú sonet, rispet či trebárs malajzijský pantun práve v jeho podaní. Feldek je však na rozdiel od podobne vybavených autorov, akých rozhodne nie je veľa, osobitý ešte niečím. Svoj mélický talent uplatňuje nielen vo výsostných sférach básnenia. Využíva ho takisto v prekladoch významných svetových dramatických diel, ako aj v modernej muzikálovej tvorbe alebo dokonca v bežnej publicistike.
V predmetnom diele Stalin v našom meste napokon stretávame Feldeka v žánri mnohovrstvovom a nadmieru náročnom. Ťah dejových a dejepisných liniek na ploche dramatického útvaru pretína dvadsiate storočie, v niečom neukončené a stále sa ešte chvíľami končiace v osudoch jednotlivcov. Uprostred marazmu, plného akéhosi humorného zúfalstva, do seba opakovane narážajú žilinský rodák (Feldek) a čestný občan Žiliny (Stalin), dve postavy tej istej rozvetvenej zápletky. Hoci sa v reálnom živote nikdy nestretli, autor vníma, že Stalin do jeho vnímania a snívania zasiahol výraznejšie a podujal sa s ním vyrovnať. Drevenou puškou donkichotsky namieri ako chlapec na oblohu, z ktorej sa znesie Stalin na letiacom monštre a vybombarduje ho v jeho hre. A hra sa môže začať.
Napriek Feldekovej silnej autobiografickej rutine to nie je hra o ňom, ale o pamäti, nachádzajúcej sa v akomsi unikátnom stave: autor odovzdáva hraničný úsek svojej celoživotnej práce so slovami a za slovami. Našiel pri nej optimálny pomer medzi spomínaním, zabúdaním a nezabúdaním.
