Zolov román Brucho Paríža je niečo medzi knihou a obrazom. Tento pocit umocňuje to, že dejová línia nie je veľmi výrazná a ustupuje do úzadia za neuveriteľné impresionistické opisy, aké snáď dokážu len francúzski autori 19. storočia.
Hlavnou postavou je galejník Florent, ktorý svojím príchodom do malomeštiackeho prostredia novej tržnice zasadzuje úder spoločenskému životu. Ale jeho príbeh je len akousi epizódou medzi výkladmi plnými klobás a mäsa, medzi haldami zeleniny a ovocia, medzi pachom rýb a hydiny a medzi ťarchou masla a syrov. Ukazuje Paríž plný klebiet, labužníctva, lásky, chudoby, vôní, farieb, lakomstva, pomstychtivosti a všetkého, čo Paríž ponúka.
Dielo je tretím dielom cyklu Rougonovci-Macquartovci s podtitulom prírodopis rodiny pod Druhým cisárstvom, ktorým chcel Zola zachytiť celú spoločnosť tohto obdobia. Najčastejšie to býva prirovnávané k Balzacovej Božskej komédii, čo bolo pre autora inšpiráciou.
Ja milujem Balzacovské, Tolstého i Zolove opisy. Napriek tomu, že príbeh nie je strhujúci, je to pre mňa naozaj viac ako len kniha, je to aj obraz, ktorý mi niekto maľuje priamo pred očami.