Vo Veži bláznov už je plno
Recenzia románu Andrzeja Sapkowského Veža bláznov
Juraj Malíček (7.1.2004)
Nestáva sa každý deň, že by sa dlho očakávaný bestseller zo žánrového geta objavil v slovenskom preklade. Andrzej Sapkowski, poľský spisovateľ dosiaľ venujúci sa prevažne spisbe v rámci literárneho žánru zvaného fantasy, sa pokúsil vo Veži bláznov vykročiť smerom k literárnemu mainstreamu. Autor geniálnych poviedok o Zaklínačovi Geraltovi z Rivie a príjemne nadštandardnej fanasy ságy tiež o Geraltovi sa v plánovanej trilógii zahryzol do historickej témy, v ktorej je príbeh rámcovaný udalosťami odohrávajúcimi sa bezprostredne po veľkej západnej schizme na úzko vymedzenom území vtedajšieho Sliezska. Rozkol v katolíckej cirkvi bol zažehnaný voľbou jediného pápeža Martina V., popol Jána Husa sa už usadil na hrobe Jana Žižku, okná po prvej pražskej defenestrácii sú zasklené a husitské hnutie rozdelené medzi kališníkov a táboritov kulminuje na ceste do bitky pri Lipanoch. Píše sa snáď rok 1423. Sliezsko s napätím sleduje, čo sa deje v Čechách, jedni vidia v husitstve nádej, ktorá by mohla viesť k zmene pomerov, iní nebezpečnú herézu, ktorú treba spáliť do posledného tela. To všetko sa deje tam vonku, keď sa mladý šľachtic Rienmar z Bielawy zvaný Reynevan, študent zbehnúci z Prahy, lekár, cudzoložník a čarodejník, ocitne len tak naľahko pod oknami Adely von Stercza, prenasledovaný jej švagrami. Smilniaci junák uniká, a bude unikať i naďalej, takmer po celý zvyšok románu. Uhorsko, zem bezpečná a zasľúbená, sa vzďaľuje priamo úmerne k tomu, ako sa Reynevam správa ako idiot...
Celú recenziu si môžete prečítať v internetovom magazíne www.inzine.sk
Narrenturm (Veža bláznov)
Miloš Ferko (17.12.2003)
Bujne sa ženú cestami Sliezska počiatku 15. storočia kone Sapkowského rozprávačského umenia – v strhujúcom cvale nás zavedú na sabat, ukážu nám husitské plienenie, zopár nezabudnuteľných milostných scén – no občas sa rýchly cval mení na zmätok a vy máte dojem, že by azda bolo treba pritiahnuť uzdu – ktorej niet.
Alebo aspoň odkrojiť majstrovi – autorovi kúsok z jazyka, ktorý vraví čo nemá – strká do textu slová ako disident, narážky na Európsku Úniu či Kopernikov heliocentrizmus. Jedným slovom – hrá sa, užíva si to, avšak je to humor lacný, nehodný poctivej stavby, ktorú vybudoval. Ruší atmosféru – a dôvod som zatiaľ nezbadal...
Pochopiteľne, prelínanie časových línií v modernom historickom románe nie je ničím novým. Áno, mnoho vynikajúcich textov spomenutého žánru zjavne odkazuje na veci a javy mimo doby, o ktorej sú písané. Tento presahový druhoplán však musí mať tiež svoju štruktúru, význam, zmysel a odôvodnenie, musí byť do textu zasúvaný citlivo. Ak v novele Aleja Carpentiera Harfa a tieň nájdeme postavy blúdiť časom medzi osemnástym a dvadsiatym storočím, a Kjel Epsmark vo svojom najnovšom románe posúva Voltaira takmer do dnešných čias, rozrúšajú tým stavbu historického románu, pretože im ona nevyhovuje a chcú vypovedať čosi iné, čosi, čo sa nezmestí do širokospektrálneho obrazu doby.
Sapkowski sa však načrtávania tohto obrazu nevzdáva. A, ako sme spomenuli, robí to s chuťou a dobre...
Celú recenziu si môžete prečítať v časopise Fantázia.
Ani Oliver Twist pre mňa nie je taký skutočný ako Frodo
(Edita Treščáková),
Knižná revue
Pevná vazba
Pevná vazba s přebalem
