Knižný výber Ericha Frieda predstavuje ako vyhraneného autora, výraznú osobnosť, ktorá o stave sveta a o mieste človeka v ňom vypovedá to podstatné. Hlas jeho poézie je v dnešných časoch obzvlášť naliehavý a nástojčivý.
Verše preložil Marián Hatala.
Recenzie:
Večné omyly
Jedného z najvýznamnejších rakúskych básnikov Ericha Frieda (1921-1988) možno smelo zaradiť do línie skúmateľov existenčných paradoxov, reprezentovanej autormi židovského pôvodu ako napr. Woody Allen, Philip Roth alebo Ephraim Kishon, ktorých ústredným tvorivým problémom je nevyspytateľná labilita racionalizovaného sveta. Hoci sú často chladní, ba až sarkastickí, neraz ich konštatovania obsahujú viac pravdy a tepla, než mnohé explicitné prejavy sústrasti a poľutovania.
Friedove čarovné verše v každom svojom okamihu odkazujú na bystrý postreh a inteligenciu svojho tvorcu:
"Je to nezmysel/ vraví rozum/ Je to čo to je/ vraví láska" (Čo to je). Najmä v kritike logických chýb tzv. zlatej strednej cesty, ktorej riešenia sa javia viac nestriedmymi, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. "Môj strach/ narástol do tej miery/ že nemá strach už z ničoho," vraví autor v básni Strach.
Friedove verše sú o vylučovaní všetkých klamlivých možností. Príkro a nemilosrdne odsudzuje vyskúšané postupy, uplatňovanie modelov, ktoré sa prežili a stali sa len utešujúcim zaklínadlom, najmä pre tých najdôslednejších z dôsledných. Trebárs v básni Bezúhonný:
"Ešte som nič neukradol/ som teda čestný človek// Žiadne dieťa som ešte neroztrhal/ nie som teda divoch// (...) a ešte nie som mŕtvy/ som teda nažive// Ale ešte som nemal nič/ zo svojho života". Či už sú to polohy spoločenské alebo osobné, vždy zostáva na pochybách a istotu mlčanlivo vykazuje do metafyzických sfér. Existencia je kruto jednoduchá:
"Včera som sa začal/ učiť rozprávať/ Dnes sa učím mlčať/ Zajtra sa prestanem učiť" (Prispôsobiť sa). Fried ukazuje, že život od smrti delí len sústavný prepad medzi poschodiami protikladov, náhodný a nekontrolovaný - niekedy rýchly, inokedy postupný. Vyhnúť sa tomu môže iba človek, ktorý odmieta zachovať vertikálnu priamosť, pozastavuje skazu skrze menšie či väčšie vzbury, prechody do inej trajektórie, avšak zbiehajúcej sa so všetkými v tom istom konci.
Definitívnosť tvorby, rovnako ako života, rozhoduje o všetkom. Ako v básni Ale možno, potvrdzujúcej autorovo krédo hádam najvýstižnejšie:
"Moje veľké slová/ ma neuchránia pred smrťou/ a ani moje malé slová/ ma neuchránia pred smrťou/ ba vôbec žiadne slovo/ a ani mlčanie medzi/ veľkými a malými slovami/ ma neuchráni pred smrťou// Ale možno/ niektoré z tých slov/ možno/ práve tie najmenšie/ či samé mlčanie/ medzi slovami/ uchránia niekoho pred smrťou/ až budem mŕtvy."
Martin Gajdoš, Knižná revue 6/2002
