Maliar Ever Púček, ročník 1931, predkladá vo svojej prvej monografii (v roku významného životného jubilea) výber z rozsiahleho, celoživotného výtvarného diela. Ťažiskom jeho tvorby bola a je maľba. Maľbu sprevádza umenie kresby. Súčasťou tvorivých aktivít umelca boli aj ilustrácie, návrhy filmových plagátov a nespočetné monumentálne realizácie. Voľným doprovodom jeho ciest po rodnom Turci bola občas aj fotografia. Všetky doterajšie individuálne výstavy a skromné výstavné katalógy, v obrazovej dokumentácii i v textoch, prezentovali iba maliarske dielo. Monografia prináša konečne širokú panorámu tvorby. V jej rámci jasne dominujú obrazy. Iný́m obrazový́m svedectvom sú staršie a novšie dokumentárne fotografie zo života Evera Púčeka. Rodina, ateliér, vý́stavy, vý́tvarníci, priatelia. To všetko, život človeka a dielo umelca, v súvislostiach s osobný́m osudom i v kontextoch drámy a premien zložitej doby dvoch posledný́ch tretín 20. storočia a súčasnosti. Práve v nej síce pamäť a spomienky človeka už blednú, ale farby a svetlá obrazov neprestávajú žiariť.
Ever Púček svojím jedinečným výtvarným prejavom patrí už mnoho desaťročí k slovenskej výtvarnej scéne. Študoval v Karlových Varoch na Strednej umeleckej školy a následne v Prahe na Vysokej škole umeleckopriemyselnej u profesorov Tichého a Eckerta. Venoval sa komornej a monumentálnej maľbe, ako aj filmovému plagátu, za ktorý získal viacero ocenení u nás aj v zahraničí.
Ever Púček si čoskoro vytvoril svoju vlastnú výtvarnú reč, ktorá je na prvý pohľad jedinečná a svojská, ale na druhej strane evidentne nadväzuje na slovenskú modernu. Vystavoval spolu s Galandovcami, v jeho dielach nájdete prvky Fullu, Bazovského, Gudernu, ale napríklad aj Miróa a surrealistov. K surrealizmu sa nehlási, ale svojím výtvarným prejavom sa vždy dištancoval od popisnosti realizmu. Hľadá symboly, ktorými pripomína spomienky. V jeho spomienkach na detstvo, dedinky, kaštiele, strašiakov, šarkanov… je veľa poetického. Cez svoje obrázky uchováva pamiatku na pomaly miznúci svet ľudových rozprávok, balád a povestí. Reálne veci abstrahuje, hľadá ich podstatu, symbol, náznak, ale jeho obrázky ako celok pritom zďaleka nie sú abstraktné… Sú vyzdvihnutím jednoduchej formy, do ktorej štylizuje lyrický obsah.
Nejde mu o kopírovanie či verné zobrazenie prírody, ľudovej architektúry či človeka, ale o vypovedanie vlastných pocitov a spomienok. Nositeľkou výrazu – v kontexte slovenského moderného maliarstva – je farba a forma. Obrázky v divákovi evokujú vnímavosť, prebúdzajú emócie a navodzujú spomienky na detstvo. Ever Púček odkrýva svoj vnútorný svet tak, aby vnímavému divákovi pripomenul ten jeho vlastný.
