Carpathia

Zdá sa, že debutovou prózou Carpathia vstupuje do slovenskej literatúry nový, sľubný autor a prináša ňou farby, ktoré sú pre tradičnú slovenskú prózu nezvyčajné: svojské videnie a cítenie zanikajúceho sveta svojho rodiska, opustenie epickosti na úkor „pocitovosti“ - hoci naznačené epické prvky by stačili na celú ságu -, beznádejné putovanie zanikajúcim svetom v trojuholníku „zeme nikoho“ a k tomu mihotajúce sa obrazy ako v starom kine...

Z prózy cítiť „nažitú“ tému, autor akoby prostredníctvom scenára líči zaniknuté „obrazy starého sveta“ a konfrontuje ich so svojimi súčasnými návštevami daného priestoru. Napriek tajomnosti a temnosti prózy čitateľ verí v pravdivosť prečítaného, čím sa napĺňa autorov zámer presvedčiť svojou prózou, že „to, čo sa reálne mohlo stať, sa naozaj stalo“.
Novela Carpathia svojou témou i jej uchopením demonštruje znaky nesporného talentu a zrelosti svojho autora.