Príbehy detí z neúplných rodín. Paradoxne však platí, že chýbajúci rodič je prítomný práve svojou neprítomnosťou: ako tieň, ktorý cítia, hoci ho nevidia... Číst víc
Vycházíme z průměrného údaje o rychlosti čtení 230 slov za minutu, od knihy ke knize a od čtenáře ke čtenáři se to však může lišit.
Príbehy detí z neúplných rodín. Paradoxne však platí, že chýbajúci rodič je prítomný práve svojou neprítomnosťou: ako tieň, ktorý cítia, hoci ho nevidia... Číst víc
Brožovaná vazba
Slovenština
Cena: 213 Kč
Skladem 1 ks Posíláme ihned
Tuto knihu máme sice aktuálně na skladě, zbývají ale už jen poslední kusy. Pokud ji chcete rychle, pospěšte si! Dodání dalších může trvat déle, obvykle do 24 hodin.
Tuto knihu máme sice aktuálně na skladě, zbývají ale už jen poslední kusy. Pokud ji chcete rychle, pospěšte si! Dodání dalších může trvat déle, obvykle do 24 hodin.
Príbehy detí z neúplných rodín. Paradoxne však platí, že chýbajúci rodič je prítomný práve svojou neprítomnosťou: ako tieň, ktorý cítia, hoci ho nevidia. Deti pozorujeme v rôznych situáciách — sú ukryté v starej vŕbe, rozšantené na provizórnom ihrisku, v bolestivých kŕčoch prvej menštruácie, v ohrození neznámymi dospelými, či na nočných potulkách, keď sa hra na smrť stane až príliš skutočnou. Postavy vnútorne i navonok zápasia so stratou empatie a s potrebou či nutnosťou pochopiť sa navzájom. Všetky tieto a ďalšie nepríjemné skúsenosti z detstva si so sebou zväčša nesú aj do dospelosti. Súčasnosť je v textoch opísaná bez klišé i bez zľahčovania, autorka píše úsporne, presne, svetonázor detí strieda s realitou dospelých, drsnú reč s tichou introspekciou.
Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.
Hodnocení
4,0 / 5
0
1
0
0
0
Čtenářské recenze
Lukáš
Neověřený nákup
22.6.2026
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Na začiatok sa bez mučenia priznám, že som trochu biased. Jednak je Karin moja veľmi dobrá kamarátka a s ilustrátorkou knihy zdieľam domácnosť a havku - a jednak si myslím, že nie som úplne cieľová skupina tejto knižky. Slovenská literatúra nie je nejako zvlášť moje hobby a dramaturgia výberu poviedok v zbierkach KK Bagalu ma kvôli svojim témam (ktoré vo svete filmu trochu hanlivo nazývame “sociálna dráma”) veľmi neoslovuje.
Opatrne a bojazlivo som teda pristupoval k tejto zbierke, keďže dve z jej ôsmich poviedok som už v minulosti prečítal v Poviedke 2023 a 2024 a hoci si tvorbu Karin vážim, trochu som zápasil s jej poetizovaným štýlom, ktorý Bagala nazýva úsporným. Každé slovo je v ňom vyberané opatrne - a v duchu poetiky detí, nerozumejúcich svetu dospelých, aj trochu krypticky. Moje ADHD teda obidvakrát dostalo zabrať - keď mi ušla pozornosť, nie vždy som si bol istý, čo sa v príbehu práve udialo a Karin na moje otázky s autorskou zarputilosťou prísne neodpovedá. :)
A veru aj pri tejto zbierke som bol spočiatku trochu rozpačitý. Na príbehy v prvej polovici som mal miestami problém sa napojiť - nielen preto, že sú protagonistkami prevažne dievčatá a že ja som sa v detstve veru hrával inak, ale najmä preto, že s Karin imho veľmi rozdielne vnímame emócie v umení. Tam, kde ich ja mám rád hystericky hyperbolizované, je Karin tichá a všetko napätie skrýva medzi riadky, kde bolestivo buble. Mojím obľúbeným filmom bude vždy skôr Zulawskeho Posadnutosť, než zdanlivo pokojný Aftersun.
Aftersun spomínam zámerne, nielen preto, že rieši podobné témy tých ozrutných priepastí, medzi dospelými a deťmi, ale najmä si vo svojom pomalom tempe dáva rovnako pližívo záležať na emočnom dopade, inak povedané, tiež je to slow-burn. V zbierke tie poviedky fungujú výrazne lepšie, než jednotlivo. Podstatné nie je nutne čo sa v nich deje, (lebo nič veľké sa vlastne reálne nedeje) ale aké motívy sa v rámci nich opakujú, aká atmosféra nepochopenia a ukrivdeného osamotenia je neustále vo vzduchu a že sa emočná trauma od poviedky k poviedke nabaľuje, ako roky, ktoré nám niekto vzal a ktoré sa už nikdy nevrátia.
Dramaturgia je vymyslená skvelo. Tam kde ma poviedka Symbiózy pred pár rokmi nechala pomerne chladným (menštruáciu som nikdy nemal :) , tu funguje parádne, ako metafora nečakaného vstupu do dospelosti. Tá je tu odťažitá, neprístupná a najmä nevyžiadaná. Dospelí tu buď absentujú, alebo ubližujú, alebo ubližujú tým, že absentujú. Prečo by sme teda mali chcieť byť ako oni?
Posledná poviedka “Ticho v izbe” napokon nekompromisne potvrdí, kam nás táto krátka a navonok hravá, no vo vnútri boľavá cesta doviedla. Slov je v nej málo, no generačné a medziľudské dusno ňou preteká.
Musím (opäť zaujato) povedať, že ilustrácie Tiny Vavrovej tu tiež veľmi pomáhajú. Jej bytosti sú bezbranné ako tie deti, a pritom ťažko uchopiteľné, ako tí dospelí. Navyše sú ubolené, čo je pocit, ktorý zdieľajú obe generácie.
Ináč, rozmýšľal som niekde v polke, prečo je na obálke práve motív matky zavretej v kufri, keď táto poviedka nepôsobila práve ako ústredná. Úplne na konci poslednej poviedky sa však motív kufra vráti - a to trikrát silnejší, v podobe ťažoby, ktorú si ťaháme po rodičoch, ktorí s nami neboli tak, ako mali byť. Všetko tu zrazu zapadne na miesto. Bolesť rokmi neodoznela, ale sa časom stala znesiteľnejšou. Pekná knižka. Naozaj. Vďaka baby. :)
