Milí čitatelia, vždy, keď si sadám k úvodníku aktuálneho čísla, dlho, naozaj dlho rozmýšľam, akým smerom zamerať myšlienky, čo povedať, čo komentovať – má to byť aktuálne, sumarizujúce, provokatívne, apelatívne či len konštatujúce?
Aj nad týmto úvodníkom som už dlhšie rozmýšľala, keď tu – celkom náhodou – som v maličkom (ale vždy veľmi inšpiratívnom) kníhkupectve zbadala na obálke knihy verše Hany Lasicovej. Od toho okamihu mi bolo jasné, že dnešný úvodník bude na jednej strane sumarizujúci, na druhej strane spomienkový. Už to naozaj nepotrvá dlho a opäť sa starý rok stretne s novým rokom, a tak sa už môžeme obzrieť späť – čo rok 2024 v hudobnej kultúre priniesol, či odniesol. Hoci v týchto dňoch celou kultúrnou obcou hýbu emócie v súvislosti s úpravou štátnej hymny Slovenskej republiky spod rúk Oskara Rózsu, rozhodla som sa túto skutočnosť nereflektovať, aj keď ma „svrbelo“ pero. Napokon, ako na sociálnych sieťach skonštatoval Jozef Lupták, „... nádej zomiera posledná...“. Počkajme si na výsledok. Onedlho budeme mať možnosť odborne posúdiť kvality novej úpravy, a teda aj možnosť komparácie s jej staršou, ešte stále platnou verziou.
Slovenská hudba je odborným, vedeckým časopisom, ktorý vychádza každé tri mesiace. Nie je preto možné postihnúť všetky aktuality a venovať pozornosť všetkým udalostiam. Nedá mi však, aby som si dnes nepripomenula veľké mená hudobnej kultúry, ktoré nás v tomto roku opustili. Hneď v úvode tohto roka – 19. januára – potichu odišla klaviristka a korepetítorka Milada Synková (1933 – 2024), ktorá v Slovenskom národnom divadle aktívne strávila obdivuhodných 60 rokov. Tu v spolupráci s celým radom dirigentov pripravila desiatky operných inscenácií, a súčasne ako koncertná komorná klaviristka sprevádzala vokálnych sólistov na početných koncertoch.
Vo februári (11. 2. 2024) svoju životnú púť ukončil slovenský skladateľ, pedagóg a muzikológ Ladislav Burlas (1927 – 2024), autor početných hudobných diel a vyše 150 muzikologických prác, vedeckých monografií, štúdií, vysokoškolských textov, článkov a esejí a v neposlednom rade i autor aranžmánu stále platnej štátnej hymny Slovenskej republiky. O tri mesiace neskôr (14. mája 2024) skonala Ľubica Rybárska (1958 – 2024), dlhoročná sólistka Opery SND a významná osobnosť slovenskej vokálnej interpretácie. Ľubica Rybárska slovenskú spevácku školu reprezentovala na početných svetových operných scénach.
Dňa 2. júla 2024 navždy odišiel hudobný skladateľ a pedagóg Vladimír Bokes (1946 – 2024), ktorý podnecoval študentov k tvorivému hľadaniu a nachádzaniu vlastnej umeleckej cesty. Napriek tomu, že ho odmietali reprezentanti predchádzajúceho režimu, zanechal po sebe rozsiahle skladateľské dielo i početné odborné texty o hudbe, ktoré majú v našej hudobnej kultúre svoje nezastupiteľné miesto.
Len o šesť dní neskôr – 8. júla – zomrel skladateľ, aranžér, dramaturg, hudobný redaktor, dokumentarista a publicista Pavol Zelenay (1928 – 2024), ktorý bol autorom inštrumentálnych a vokálnych skladieb populárnej hudby, swingu a vyššieho populáru, scénických a filmových hudieb, skladieb pre dychovú hudbu a viacerých hitov v oblasti populárnej hudby. Jeho teoretická a publikačná činnosť zameraná na dokumentáciu a prieskum slovenskej populárnej hudby má v slovenskej muzikológii zakladateľský význam.
V auguste odišli dve významné osobnosti – 19. augusta to bol muzikológ, hudobný historik, pedagóg Ladislav Kačic (1951 – 2024) a 29. augusta hudobný skladateľ, klavirista a matematik Miro Bázlik (1931 – 2024), o ktorom Vladimír Godár napísal: „Ak chceme stručne charakterizovať Bázlikov zástoj v slovenskej hudobnej kultúre, musíme vyzdvihnúť syntetický aspekt jeho tvorivých snažení... Bázlikova inšpirácia bola po celý život korigovaná vrcholnými výdobytkami európskej hudobnej minulosti i vrcholnými myšlienkovými výdobytkami, prameniacimi v objavoch prírodných vied. To sú dôvody, prečo má Bázlikovo hudobné dielo v slovenskej hudbe svoje nezastupiteľné miesto i prečo môže slúžiť ako hodnotové kritérium do akokoľvek vzdialenej budúcnosti.“
Všetky spomínané osobnosti zanechali v slovenskej hudobnej kultúre nezmazateľné stopy. Pri spomienkach na ne mi nedá, aby som sa v tejto súvislosti ešte raz nevrátila k veršom Hany Lasicovej: „Spomienka ťa občas vzkriesi, občas trochu stíši bôľ. Nenariekaj, že už nie si, radšej buď rád, že si bol.“
A čo prináša záverečné číslo 50. ročníka Slovenskej hudby? V úvode to budú dve spomienky: na Ladislava Kačica z pera Andreja Štafuru a na Vladimíra Bokesa od Zuzany Martinákovej. Po nich nasledujú štúdie. Český muzikológ Josef Fulka v štúdii Deleuze v české filosofii hudby: dvě kasuistiky sleduje vplyv Deleuzovho myslenia v dvoch českých hudobných monografiách (Tělo hudby od O. Galušku, 2015 a Hudba prorůstající časem. Pozdní skladby Mortona Feldmana od P. Zvěřinu, 2018). Natália Prostredná sa v štúdii Problematika gestickej autenticity v hudobnom prednese – Jerrold Levinson a Nelson Goodman zaoberá analýzou a komparáciou vybraných myšlienok oboch autorov v súvislosti s gestickou interpretáciou hudby. Gitarista Martin Krajčo sa dlhodobo venuje dielu a tvorbe bratislavského hudobníka, gitaristu a skladateľa Josepha Kaspara Mertza. V aktuálnej štúdii sa zaoberá gitarovým opusom Bardenklänge (Zvuky barda) op. 13, inšpirovaným ossianovskou tradíciou. Vladimír Godár vo svojej štúdii Wiliam Bukový – pozoruhodná osobnosť československej filmovej hudby predostrel porovnávaciu bázu pre tvorbu dvoch slovenských skladateľov – Ilju Zeljenku a Wiliama Bukového. V štúdii Alžbety Lapšanskej Husľová hudba v rocku, poprocku a crossovermusic sa presunieme do oblasti populárnej hudby a pozrieme sa na úlohu huslí v aranžmánoch skladieb vybraných svetových kapiel.
Na záver čísla uvádzame ešte dve recenzie – Zuzana Vigodová priniesla pohľad na 13. ročník cyklu konferencií Pramene slovenskej hudby a Jana Zelenková si v retrospektíve „posvietila“ na koncertné podujatia späté s tvorbou Jozefa Podprockého, ktorý by sa v tomto roku dožil okrúhlych osemdesiatich rokov.
Milí čitatelia, dúfam, že vás záverečné číslo 50. ročníka Slovenskej hudby zaujme a v čase vianočnom Vám prinesie príjemné chvíle aj mnoho inšpirujúcich myšlienok.
Alena Čierna
