,,Chodíme po svete a nesieme si so sebou hromadu extrémov, napríklad úžby, čo sa nikdy nenaplnia, a nočné mory, čo sa nikdy neuskutočnia.''

Osobne sa mi táto druhá časť série páčila o niečo viac, ako tá prvá. Mala premakanejšiu zápletku, postavy boli taktiež zaujímavé a atmosféru pekne vyplnila tématika Paganiniho. Kniha sa viac zameriava na samotného Joona, jeho vyšetrovacie techniky a myslenie, taktiež jemne zabŕda aj do jeho osobného života, ale nie do takej miery, že by to rušilo čitateľa od hlavnej dejovej línie. Je plná hádaniek, tajomna ale aj brutality zo strany polície a vrahov. Taktiež oceňujem opis činov, ktoré boli až priam surové a ukrutne hrubé.

Zmluva podľa Paganiniho je v poradí druhou knihou od dua Lars Kepler. Celkovo ju hodnotím lepšie ako prvú knihu Hypnotizér, aj keď podľa mňa nie je ničím prevratným. Pozitívom je, že Joona Linna je prezentovaný konečne ako hlavná postava, aj keď okrem toho, že má fínsky prízvuk, ľadový pohľad sivých očí a že má vždy pravdu, sa nič podstatné nedozvedáme, teda najmä o jeho osobnom živote. Vieme, že si raz za čas vyjde s Disou (o ktorej vieme, že je archeologička) a blízko má aj k Anji. Celkovo je však naša znalosť postáv vystupujúcich v ZpP chabá.

Dej je relatívne dynamický, kapitoly sú krátke, takže kniha sa číta pomerne rýchlo. Niektoré pasáže však vyznievajú trápne smiešne, až tragikomicky, a sú ťažko uveriteľné. Pri niektorých som sa neubránil smiechu a súcitnému krúteniu hlavou. Ťažko povedať, či to bol súcit s postavami, alebo autormi :-) Útek Penelopy sa sem-tam mení na hlúposť, o situácii s Ossianom ani nehovorím, taktiež konanie Jonnu a celkovo polície niekedy vyznieva úplne amatérsky (rovnako ako aj jeho myšlienkové pochody - chvíľami mi pripadal zmýšľaním ako malé dieťa). Napriek tomu je kniha miestami napínavá, no záver nie je príliš prekvapivý. Kniha však prináša aj určité posolstvo a snahu o riešenie závažného celospoločenského problému, ako býva zvykom u severských autorov. Námet ale nie je na zahodenie – Paganini, hudba, huslisti.

Preklad mi miestami takisto prišiel dosť krkolomný, ale to je vec názoru. Čo znamená, keď mi "stvrdnú črty"? Niečo mi napadá, ale asi autori nemysleli na to čo ja. A napríklad výraz oťarchavieť mi príde dosť archaický.

Som rád, že som toto dielo dočítal, ale k Joonovi som si bližší vzťah zatiaľ nevytvoril, na rozdiel od Nesbovho Harryho Hola. Aj tak dám šancu tretej knihe, Svedkyňa ohňa, ktorá bude dúfam lepším počinom autorov, navyše aj prekladatelia knihy sú iní.
Takže hodnotím dvomi hviezdičkami.