Napriek ľadovej dobe, ktorú stvorila spoločnosť, sa zázraky dejú v každodennej prítomnosti, tak možno zhrnúť zbierku básní Cez prsty nepozeraj. Voči svetu prevláda skepsa, vedecké poznanie rozhodne neposkytuje útechu. Klohna však nachádza oporu v zemi, lese, prírode vôbec. Naozaj, taký boj o prežitie, keď honbou za prostriedkami už nejde o dosiahnutie šťastia, ale zaistenie živobytia, nemá obdobu ani v prírode. Potreba súdržnosti či vzájomnej pomoci je tak prirodzenou reakciou na spoločenskú situáciu, čo si vynucuje nanajvýš krátkodobé zväzky. A že pre kozmológa ani zem nemá výnimočné postavenie? Na tom nezáleží. Pre básnika, najmä keď sa nevie zmieriť s neúprosne plynúcim časom, môže byť domovom.