Slovo filantropia môže pre mnohých pôsobiť veľmi ťažkopádne. Možno si predstavíme boháčov, ktorí cez svoje nadácie občas podporia nejaký dobročinný projekt alebo sa tak tvária. V skutočnosti je však filantropia neoddeliteľnou súčasťou zdravo fungujúcej spoločnosti. Investovať do dobra pritom nemusia len milionári, ale každý z nás – napríklad aj činmi.
Na Slovensku sa filantropia stále spája s mnohými predsudkami. Ľudia s veľkými majetkami, ktorí prispievajú na dobročinné projekty, sú často vnímaní ako podozriví. Pozitívne prípady pritom máme aj v našej histórii. V poslednom čísle štvrťročníka Príbehy 20. storočia sa preto venujeme tomu, ako môžu dary, charita či nezištná pomoc spraviť z našej spoločnosti lepšie miesto na život.
V časopise s podtitulom Ako spočítať dobro nájdete okrem iného:
- Rozhovor s novým riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti Fedorom Blaščákom o tom, prečo je dôležité pomáhať, ako sa u nás budoval občiansky sektor a ako vlastne fungujú mimovládne organizácie.
- Text historika Ľudovíta Hallona o Imrichovi Karvašovi, ktorý aj vďaka peniazom pomohol zmeniť slovenské dejiny.
- Zamyslenie Lucie Paškovej o tom, prečo je dôležité darovať, ak na to máme a prečo je dobré o tom aj hovoriť.
- Šesť príbehov slovenských osobností, ktoré dokázali pomáhať už na prelome storočí, ako boli Elena Maróthy-Šoltésová či Emil Stodola.
- Komentár Fera Paulinyho, kde polemizuje o tom, v čom slovenská filantropia zaostáva za tou českou a či tu máme dostatok čestných podnikateľov, ktorí chcú meniť spoločnosť.
- Príbehy pamätníkov, ktorým pomoc nebola cudzia – či už to bol Sir Nicholas Winton, ktorý pomáhal zachrániť československé židovské deti pred nacistami alebo Boris Strečanský, ktorý po revolúcii stál aj pri základoch slovenskej filantropie.
