Autorovo hľadanie vlastného ja v budhistických kláštoroch, doplnené sugestívnymi ilustráciami.
Každý pokus o útek z tmy je zároveň útekom od svetla. Lebo ony spolu a vedno navždy sú. Jedno.
Lebo nádej svieti iba tam, kde oči nič okrem tmy nevidia.
Lebo nádej je látka, z ktorej je utkaná tvoja duša... (str. 9)
Recenzie:
Cesta k sebe a k podstate
Kniha Roberta Bielika má silnú atmosféru, ktorá čitateľa pobáda k úvahám...
Sme závislí od ruchu, od činnosti. Tak nás totiž vychováva globálnoekonomický moloch doby, ktorý potrebuje, aby sa všetko hýbalo, rástlo, ba priam vrhalo k novým, čoraz vzdialenejším obzorom. Dynamika sa stala viac než len synonymom existencie. Miera výkonnosti tvrdo diktuje podmienky prežitia.
Často však ide len o dynamiku vonkajškovú a vo vnútri sa stupňuje prázdnota. Život sa pre nás stáva len súhrnom automatických povinností. Nič viac. Pri pohľade na ďaleké perspektívy strácame pôdu pod nohami. Často zabúdame, že práve každodenný, hoci monotónny, rytmus nám umožňuje postupovať stabilne a bez zbytočných tragických zlyhaní.
Klin sa klinom vybíja: vyprahnutosťou proti vyprahnutosti. Účinné cesty prekonávania civilizačných záťaží sú v opustenosti, väčšej ako v dnešnom svete, v objave, že aj samota je len relatívna a že tam, kde predpokladáme ničotu, je niekedy viac než v údajných stredoch sveta, vytvorených propagáciou a reklamou. Mlčanie proti bezduchým gestám a sloganom, vyprázdnenie mysle ako náprava jej chaosu, sebadisciplína tela a duše sú riešeniami na našu rozpoltenosť.
Nedostatok koncentrácie, výdrže, ktorá postihuje súčasného človeka, jeho morálku, jeho každodenné konanie, jeho vymeniteľnosť v spoločenskom súkolí, rieši hrdina najnovšej knihy Roberta Bielika pobytom v tibetskom kláštore, kde spolu s ďalšími existenciami zo Západu zažíva kozmopolitné zjednocovanie prostredníctvom tamojšej duchovnosti.
Súčasný človek nechce rozlišovať, má rád lacné zmierenia. Splynutie s Bohom za hranicami všetkých náuk mu vyhovuje. Autor vidí v pozadí mystických tradícií isté príbuznosti, ktoré vôbec nie sú náhodné. Pokúša sa preto o spojenie tradícií západného kresťanstva (sv. Ján z Kríža, majster Eckhart, sv. Terézia z Avilly) a náboženstiev východu (budhizmus, hinduizmus). Eklekticizmus súčasnosti - teda možnosť vybrať si to, čo sa mi hodí - je však dvojsečnou zbraňou. Nedostatok usporiadanosti, únava z prekombinovania, z neustáleho pobehovania od jedného k druhému je práve oným problémom, ktorý je najväčšou pliagou súčasnej západnej civilizácie. Či preto v tomto ohľade Bielikovo dielo možno brať doslovne, je otázne. Keďže však umelecky je na veľmi dobrej úrovni, poskytuje zaujímavý čitateľský zážitok.
Martin Gajdoš, Knižná revue 11/2001
