Můj táta, velitel Osvětimi

Najmladšia dcéra bývalého nacistického dôstojníka a veliteľa koncentračného tábora Osvienčim, vo veku štyridsiatich siedmich rokoch začala pátrať po otcovej minulosti a vlastne aj po svojej. Otca si nepamätala, počas vojny bola malé dieťa. Pomocou spomienok sestier na otca a archívov sa jej podarilo získať dokumentáciu o otcovi aj z výsluchov v Norimbergu a tiež jeho dva denníky, dva sa stratili. Bolo pre ňu veľmi ťažké čítať, pozerať filmy, kde videla otca. Po vojne sa začali procesy s vojnovými zločincami, ale najväčším zločincom sa podarilo ujsť, alebo spáchať samovraždu. Prekvapilo ma, že Liebehenschel dostal trest smrti aj napriek tomu, že mal dvesto svedkov bývalých väzňov z koncentračného tábora, ktorí na súde svedčili v jeho prospech. Hovorili o ňom, že bol v rámci možností najľudskejším veliteľom Osvienčimu. Jeden človek nemohol tento zavedený šialený systém zmeniť, len trochu „zmierniť“, začo bol Liebehenschel aj potrestaný. Jeho prístup k väzňom sa nezhodoval s Himmlerovou politikou. Himmler bol zakladateľom koncentračných táborov. Liebehenschel mal silných nepriateľov ako bol Höss, Pohl, Glücks a iní, ktorí o ňom hovorili, že je neschopný a slaboch, vypovedali v jeho neprospech. Liebehenschel si dával žiadosti o preloženie z koncentračného tábora, chcel ísť aj na front, len aby sa odtiaľ dostal. Bol tam za trest, lebo sa rozviedol s prvou manželkou. Rozvod bol neprípustný pre nacistického dôstojníka. Stratil všetky finančné výhody. Rodina Liebehenschela, bývalá manželka aj druhá manželka žili s deťmi v chudobe. Nacisti ich vyhnali z domovov. Zvláštna nacistická politika. Po vojne bývalí väzni z koncentračného tábora Rudy s manželkou Ilse, ktorá pracovala v rodine Liebehenschela ako pestúnka a vďaka tomu sa vyhla šialenstvu v koncentračnom tábore, okradli bývalú manželku Liebehenschela a jej štyri deti o dom.
Liebehenschela vo väzbe Američania uisťovali, že sa nemusí báť vzhľadom k výpovediam bývalých väzňov. Keď začali vyšetrovať Poliaci, stratili sa rôzne dokumenty, ktoré svedčili v jeho prospech a tiež jeho dva denníky. Súd obvinil Liebehenschela ako vojnového zločinca, ktorý sa dopustil zločinom proti ľudskosti. Najvyšší ľudový súd v Poľsku ho odsúdil na trest smrti.
Ešte pred týmito udalosťami v septembri 1935 nacistická vláda vyhlásila takzvané Norimberské zákony, ktoré prenasledovanie Židov zlegalizovali. Židia v Nemecku boli zbavení občianskych práv, zakázané boli sobáše medzi Židmi a Árijcami. Zakázané bolo zamestnať Žida, nakupovať v jeho obchode, židovskí študenti museli opustiť školy. Brutálne ich bili na uliciach. Neskôr museli opustiť svoje domovy, svoj majetok a hromadne ich odvážali do koncentračných táborov. Nemci chladnokrvne pozerali na utrpenie a zúfalstvo Židov. Na uliciach nadšene hajlovali, tlieskali Hitlerovi, Goebbelsovi, Himmlerovi a iným nacistickým zločincom. Tí, ktorí nesúhlasili s touto politikou v strachu o svoj život mlčali. Prečo toto píšem? Nebol Liebehenschel len obeť systému? Napriek svojmu presvedčeniu musel pracovať v koncentračnom tábore. Tak ako milióny Nemcov pracovali v nacistickom Nemecku a podieľali sa na nacistickej vojnovej mašinérii.
Po vojne sa Nemecko nanovo postavilo z ruín, začalo ekonomicky prosperovať a ľudia z východných krajín hromadne emigrovali do Nemecka za lepším životom...

Podla nazvu a aj popisu ku knihe som sa domnievala, ze kniha bude napisana z pohladu dievcata, ktore vyrastalo v Osviencime ako dieta velitela koncentracneho tabora.
Autorka vsak svojho otca skoro nepoznala, nakolko sa jej rodicia rozviedli kratko po tom, co sa narodila. Celym pribehom sa nesnazi ocistit otcovo meno, ale pise viac menej jeho pribeh poprepletany jej vlastnym pribehom vyrastania v nacistickom Nemecku a kratko po vojne.