S využitím smotánky zvukových inžinierov a bezkonkurenčnej kvality produkcie zverenej Quality Record Pressings je nová séria Acoustic Sounds masterovaná z originálnych pások, vylisovaná na 180 gramovom vinyle a zabalená vo vysokej kvalite gatefold ("kniha"), edited by Stoughton Printing Co., kde - ako sa v dobových záznamoch používalo - sa vytlačený hárok papiera nanáša na kartón (a teda nie je to ten druhý, ktorý sa priamo natiera farbou). Všetko pod dohľadom Chada Kassema, CEO Acoustic Sounds, najetablovanejšej spoločnosti v oblasti audiofilského vydavateľstva. Publikácie vybrané z mimoriadneho katalógu Verve/UMe. Na začiatok sa séria zameria na niektoré z najúspešnejších albumov 50./60. rokov: tentoraz je na rade jedno z najväčších majstrovských diel veľkého Sonnyho Rollinsa, tu ako skutočného protagonistu avantgardy 60. rokov.
Tenorsaxofonistu Sonnyho Rollinsa možno v roku 1966 považovať takmer za veterána (mal 36 rokov...): už od konca 40. rokov, ešte ako tínedžer, vzbudzoval u kolegov rešpekt (a aj istý pietny strach). , a pochválil sa sériou mimoriadnych nahrávok. Jeden z nich z desiatich rokov predtým mu odkázal prezývku, ktorou ho dodnes všetci volajú: Saxofónový kolos. Ale poďme k tomuto majstrovskému dielu: Rollins sa v tých rokoch nejakým spôsobom naučil a prepracoval lekciu Ornette Colemana, očividne si ju osvojil. Do štúdia bol zavolaný ešte pred niekoľkými mesiacmi rytmický tandem Classic Quartet Johna Coltranea, menovite Jimmy Garrison na kontrabase a Elvin Jones (ktorý však debutoval na nahrávke s Rollinsom, na slávnych nahrávkach Village Vanguard) na bicie, ako druhý dych sme na prvú, dlhú stranu albumu pridali ďalšieho protagonistu tých rokov: trubkára Freddieho Hubbarda. Iba tri skladby v setliste: titulná skladba sa otvára „natvrdo“, založená na jedinom akorde viac ako 22 minút. Rollins ohýba zvuk svojho saxofónu ako nikdy predtým, Hubbard dokazuje, že je rovnocenný so slávou a situáciou, Garrison je oporou všetkého (dosiahne bod neúnavného skandovania „G“ celých šesť minút, bez akéhokoľvek zaváhania) a Elvin Jones je jednoducho vulkanický. Prekvapivý koniec a tu sa to mohlo skončiť. Namiesto toho prichádza druhá strana, len s triom saxofón-kontrabas-bicie v smrteľne zjednodušenom blues („Blessing in Disguise“), v ktorom trojica tlačí a ohýba riff inšpirovaný Lionelovou skladbou „Hey Ba-Ba-Re-Bop“ Hampton. Katarzný koniec s 'We Kiss in a Shadow', vďaka tancujúcemu Elvinovi a pozastavenému koncu, zadržanej note, ktorá akoby chcela nekonečne rezonovať...
Tracklist:
1. East Broadway Run Down
2. Blessing In Disguise
3. We Kiss In A Shadow
