Potomkovia fotografa

Přečtená

Po úspešnom Jadviginom vankúšiku vychádza u nás ďalší Závadov román Potomkovia fotografa. Autor nadväzuje na niť predošlého po slovensky publikovaného textu, na osudy jeho niektorých postáv. Dej sa začína rozvíjať pod vežou kostola s hviezdicovým budzogáňom na veži, ktorý je už slovenskému čitateľovi známy.

Príbeh románu sa rozvíja v troch rovinách. Tentoraz sú to roviny časové. V texte sa prepletajú osudy troch generácií postáv pochádzajúcich jednak z juhu Maďarska, z obce so slovenským obyvateľstvom, i z veľkomesta Budapešti, no autor nás zavedie i do Paríža či Marseille. Závada sa ponára do spoločensko-politického dejinného diania dvadsiateho storočia, pokúša sa pomenovať závažné spoločenské konflikty, napätie medzi etnikami, rozličnými mocenskými silami i privátnymi životmi postáv. Rozprávač nás sprevádza neobvyklým spôsobom - v prvej osobe množného čísla, pričom identita a teda zorný uhol tohto "pomnožného" rozprávača sa neustále mení a vťahuje čitateľa priamo do deja. Stávame sa svedkami, aktérmi príbehu, a to raz v úlohe obetí, inokedy agresora či jednoducho pozorovateľa, no nikdy nie nestranného, vždy zainteresovaného. Znova prežívame neuralgické chvíle nedávnych historických udalostí a sme nútení konfrontovať sa s vlastnou zodpovednosťou za epizódy európskych dejín.

Ani v tomto Závadovom texte nechýba ľúbostná zápletka. Vinie sa celým rozprávaním, doslova romanticky stupňuje jeho emotívne napätie medzi túžbou a skutočnosťou, aby vyústila do bezmocnosti voči osudu v závere príbehu.
Text reflektuje, cituje romány svetovej literatúry, ba konfrontuje sa s nimi, najmä s Flaubertovou Citovou výchovou, ktorá je obľúbenou knihou hlavnej postavy románu, Adama Korena. Románovými postupmi, aké v tomto rozprávaní Závada uplatňuje, nadväzuje i ironicky prehodnocuje klasicky chápané písanie veľkých epických celkov.