Jedinečné svedectvo štrnásťročného dievčaťa, ktoré svoje dospievanie prežilo v lodžskom gete
Pri oslobodení koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka lekárka sovietskej Červenej armády Zinaida Berezovská našla v troskách jedného z krematórií denník. Mala ho u seba až do svojej smrti v roku 1983. O dvanásť rokov neskôr sa denník dostal do rúk jej vnučke Anastasii Shangin-Berezovskej, ktorá ho vzala do Spojených štátov amerických, kam emigrovala krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Anastasia sa dlhé roky pokúšala nájsť niekoho, kto by nájdený rukopis neznámeho pisateľa náležite spracoval, preložil a sprístupnil širokej verejnosti.
Denníka sa nakoniec ujali pracovníci Centra pre štúdium holokaustu v Severnej Kalifornii, ktorí ho nielenže dali preložiť do angličtiny, ale s pomocou ďalších odborníkov identifikovali aj jeho autorku, štrnásťročnú Rywku Lipszycovú z Lodže, a jej vzácne svedectvo upravili do knižnej podoby.
Rywka si písala denník od októbra 1943 do apríla 1944.
Zaznamenávala si doň svoje myšlienky, pocity, sny, spomienky na mŕtvych rodičov a deportovaných súrodencov,
zachytila každodenný život v krutých podmienkach lodžského geta a rozoberala vzťahy s príbuznými, učiteľkami a kamarátkami. Jej zápisy svedčia
o obrovskej túžbe dospievajúceho dievčaťa po lepšom živote,
o odhodlaní nevzdávať sa za žiadnych okolností,
o neochvejnej viere, ktorá jej pomáhala prežiť tie najťažšie chvíle.
V auguste 1944 Rywku s jej najbližšími deportovali do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka. Neskôr ju poslali do pracovného tábora Christianstadt, odkiaľ absolvovala pochod smrti do Bergen-Belsenu, kde sa konečne dočkala vytúženej slobody.
Denník Rywky Lipszycovej v knihe dopĺňajú spomienky jej príbuzných, odborné eseje, ktoré spolu s bohatou fotodokumentáciou približujú atmosféru tých čias, a tiež pátranie po jej ďalšom osude.
Texty zostavila a úvod napísala Alexandra Zapruderová.
Z poľštiny do angličtiny preložila Malgorzata Markoffová.
