Predkladaných sedmoro štúdií upriamuje pozornosť na skúmanie dejinných aspektov filozofie ako terapeutického prostriedku.
Uvažovať o filozofii ako terapii nie je celkom obvyklé. A to ani medzi filozofmi, ani v podstatne terapeutickejších vodách ľudského snaženia. Je to možno preto, že pre časť filozofov je filozofické skúmanie skôr riešením teoretických a osobnostne nezaťažených problémov (ako sú pravda, dobro a krása, vecné a od psychična ci subjektivity nezávislé zákonitosti univerza), prípadne – pre inú časť priaznivcov lásky k múdrosti – je filozofia spätá najmä s hodnotami, etikou a mravným konaním uplatňovaným v tak individuálnom, ako i spoločenskom správaní. Uvažovanie o terapeutickom ponímaní filozofie akoby evokovalo v ušiach filozofov ťažko akceptovateľný fakt, že filozofia má čo do činenia i s problémami, ktoré niektorý filozof vníma ako svoje osobné, prípadne, že filozofi samotní sú potenciálnymi adeptmi terapeutického intervenovania. Nedôvera k takto stanovenému problému však nepochádza len zo strany filozofov. Práve naopak. Rovnako dotknutí sa pri úvahe o terapeutickom účinku filozofie môžu cítit psychológovia, psychoterapeuti či iní liečitelia telesných či psychických, ba i sociálnych neduhov človeka a pri tomto pocite budú (nie neoprávnene) poukazovať na zväčša teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania voči ich metódou a výcvikom nesmierne prepracovanému a značne kontrolovanému úsiliu.
