Pod heslom integrity

Přečtená

Slovensko-maďarské vzťahy sa postupne od 19. storočia stali jedným z najčastejšie tematizovaných problémov v novodobom slovenskom politickom diskurze. Následkom zániku rakúsko-uhorskej monarchie a vznikom Československej republiky (ČSR) došlo k vymedzeniu Slovenska ako územno-právnej jednotky na politickej mape Európy. Tento fakt potvrdili zmluvy, ktoré vzišli z rokovaní Parížskej mierovej konferencie v rokoch 1919 – 1920. Rok 1918 predstavuje významný historický medzník v dejinách regiónu, následkom ktorého dochádza ku kanonizácii Slovenska v geopolitickom zmysle – ako územia medzi Tatrami a Dunajom, ktoré malo zároveň predstavovať etnický priestor Slovákov. Došlo k zásadným spoločenským, hospodárskym, politickým a kultúrnym zmenám, ktoré v symbolickom jazyku charakterizuje pretvorenie dovtedy zaužívaných pomenovaní pre severné územia Uhorska – tzv. Hornej zeme (Felvidék) alebo Horniakov (Felföld) – na Slovensko. Napriek tomu, že spomenuté termíny nie sú historicky totožné so súčasným územím Slovenska a ani Slovensko nebolo a ani nie je len etnickým územím Slovákov, práve tieto názory sa začali v medzivojnovom období presadzovať. Fakt, že Slovensko v súčasnom zmysle slova „vzniklo“ v procese zániku štruktúr historického Uhorska, do veľkej miery zapríčinilo, že narástol význam problematiky slovensko-maďarských vzťahov. Nešlo o novú tému. Získala však na celospoločenskom význame. Netolerantná politika voči národnostiam v období dualizmu predstavovala jeden z významných argumentov československej strany legitimizujúci rozchod s monarchiou.