Peter Bilý vstúpil do literatúry ako básnik a popri neskoršej prozaickej tvorbe, ktorou vzbudil značný rozruch, nikdy neprestal tvoriť poéziu. Jeho nová zbierka
Nočné mesto je už piata v poradí. Čitateľ so skúsenosťami z Bilého poézie nájde aj v nej známe námety – bohémsky život, erotiku, pocit odcudzenia – a expresívny jazyk, charakteristický pre autora. Nájde tiež, najmä v centrálnych častiach zbierky, známe formálne črty – poctivú prácu s veršom, bohatú obraznosť, vynachádzavé rýmy. Okrem kontinuity nájdeme však v Nočnom meste aj nové rozmery. Predovšetkým básne v prvej a poslednej časti sa vyznačujú priamejším, menej obrazným jazykom. Majú výraznejšie epické a úvahové prvky, čo ešte podčiarkuje používanie voľného verša, akoby sa tieto básne nielen tematicky, ale aj tvarovo približovali k autorovej prozaickej tvorbe. Ide o uvedomelý postoj autora („... a konečne som sa prestal vyjadrovať v metaforách...“), ale obávam sa, že môže zostať nepochopený. Kánon slovenskej poézie totiž stavia prevažne na obraznosti, diskurzívne pasáže často vníma ako menej dokonalé, akoby šlo o cudzí vplyv prózy alebo publicistiky na lyriku. A predsa v iných básnických kontextoch, napríklad v súčasnej španielskej poézii, čitatelia i kritici diskurzívny jazyk akceptujú. Bilý, ktorý žije v Španielsku od roku 2000, také príklady pozná a azda preto neváha tým smerom rozšíriť hranice svojej poézie.
