Ak sa v nemeckej teórii práva za prvého skutočného nemeckého právneho teoretika považuje Ernest Rudolf Bierling, v českej František Weyr, tak za prvého skutočného slovenského právneho teoretika treba považovať Jozefa Prusáka. Jeho knižná publikácia Teória práva patrí medzi základné kamene slovenskej právnej teórie.
V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia prichádza na bratislavskú katedru nová generácia právnych teoretikov, ktorej kľúčovou postavou sa stáva Jozef Prusák, učiteľ a vedec, ktorý formoval celé generácie slovenských právnikov. Bol prvý, kto v odbore teórie práva vo svojej vedeckej produkcii upriamil pozornosť na jej centrálne otázky: na prepojenie normatívnej podoby práva a jeho reálneho fungovania, na vzťah pozitívneho práva a morálky, ako aj na rad právno-dogmatických výziev.
Vyústením koncentrácie Prusákovho vedeckého úsilia na centrálne témy teórie práva je jednak introspekcia, úsilie o ponor do jej kľúčových parametrov, ich zmien a vývoja prejavujúcich sa v konkurencii vedeckých koncepcií, ale aj táto vôbec prvá slovenská učebnica teórie práva, ktorá po prvý raz vyšla v roku 1995. Kniha originálna svojou štruktúrou i obsahom je aktuálna aj dnes. Cieľom opätovného vydania Prusákovej Teórie práva je zachovať jej význam aj pre ďalšie generácie súčasných či budúcich právnikov.
