Igor Mirović (nar. v roku 1968 v Kruševci, Srbsko) uverejnil tri básnické zbierky Nebo nad Byzantskom (1994), Kremeň plameň (2004) a Návrat do Logosa (2020, vydal Spolok slovenských spisovateľov). Tú tretiu zbierku tvorí sedem básnických cyklov. Pri jej čítaní sa nám v podvedomí nastoľuje viacero základných otázok tvorby: Je krásna grandióznosť a vznešenosť, alebo krása spočíva v spanilých a pitoreskných javoch? Odzrkadľuje sa krása v etike, pravdivosti, najpresnejšej definícii, alebo ide o nepolapiteľnú a nespútanú predstavivosť?
Je pekné to, čo provokuje, alebo krása spočíva v dosiahnutí pokoja a vyrovnanosti? Musí byť duch básnika jednoznačne založený na rozume, alebo by práve naopak mal byť dezorientovaný, aby sa výraznejšie otvorili priestory imaginácie, uvoľnili obmedzenia rácia a podnietila citlivosť? Krása je vlastne zložitý úkaz a prierez všetkého uvedeného a akosi nenápadne, ale zároveň jasne vo veršoch tejto zbierky dostávame odpoveď, že umenie je správny balans uvedených kategórií. A Mirovićovo krásno je v prípade jeho veršov duchovné - nie fyzické, je stíšené - nie ohlušujúce, je rozumné a nie je vzrušujúce. Krásne je zároveň aj náboženské a duchovné, pretože je založené na spojení s Logosom ako Božím slovom stelesneným na obraz Ježiša Krista, ale tiež sa zakladá na ponorení sa do logosu ako do filozofickej kategórie, ktorá znamená všeobecný racionálny princíp sveta, svetský zákon.
