Skryté titulky

Více o knize

Autorka sa narodila v roku 1975. Vyštudovala filmovú dramaturgiu a scenáristiku. Poéziu a prózu publikovala v časopisoch park, Fragment a Host. Prekladá z francúzštiny, je redaktorkou časopisu Kino-ikon.

Pro zobrazení tohoto obsahu potřebujeme sušenky.
Povolit cookies a zobrazit

Číst víc

Naše katalogové číslo

37336

Počet stran

77

Vazba

pevná vazba

Rozměr

155×155 mm

Hmotnost

171 g

ISBN

8088965659

Rok vydání

2003

Edice

Poézia

Jazyk

slovenština

Původ

Slovensko

Nakladatel

Drewo a srd

Kategorizace

• Knihy
• Beletrie
• Poezie

Našli jste chybu nebo škodlivý obsah? Dejte nám, prosím, vědět!

Nahlásit chybu nebo škodlivý obsah

Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.

Hodnocení

4,0 / 5

1 hodnocení

	0
	1
	0
	0
	0

Jak se líbila kniha vám?

Přidat recenzi

Čtenářské recenze

Lenka Macsaliová

Neověřený nákup

9.1.2011

Sklený labyrint a modré ticho

„ ... tenkými prstami po plátne nezvučne obkresliť zákruty.“

Autorka podáva paletu studených farieb vnemov lyrickému subjektu a umožňuje mu maľovanie svojho obrazu indivídua stojaceho v prázdne. Zároveň lyrický hrdina vystupuje ako sprievodca v sklenom labyrinte miest duše autorky. Zablúdenie je zaručené... Prijímateľ sa stráca v pomätenosti zmyslov, ktoré diriguje a synchronizuje paradox. Potkýna sa o architektonickú geometriu mysle. Báda po symboloch telesnosti ordinárnej society v uliciach všedných dní. Doluje subjektívnu dupľovanú realitu z jaskyne neutrálnosti ešte vzdialených pocitov indivídua.

„ ... cudzie slová sú teraz tu a sú tvoje: vraj šíp nemá o nič jasnejší cieľ ako život: podstatnou je len zdvorilosť prejavená luku.“

Analytické indivíduum kontra mlčiaca persona nám predstavujú vyprchané napätie ich vzťahu. Prostredníctvom neho nám autorka sprostredkúva/posúva definíciu života, v ktorom sa koncentrujú potreby človeka. Táto interakcia akoby prebiehala medzi realitou a fikciou zobrazovanými vnútornými operáciami zrkadlového odrazu a jeho podnetom (personou). Myseľ je ich domovom.

„ ... onedlho bude načase poumývať okná, vyradiť staré topánky a dať do čistiarne kabát. búchaš na dvere. dlho neotváram. nič sa mi nechce: až teraz som skutočne doma.“

Pojem domova a jeho hľadanie lyrický subjekt skladá ako „origami“ z empírie, reflexie trojdimenzionálneho sveta v ňom ale aj vôkol neho. Túžiac po ňom, stáva sa toto hľadanie honbou za „svätým grálom“ v presklenom vnútornom meste samotného subjektu, ale i v dynamickej dimenzii vonkajších miest blízkych a vzdialených. Avšak domov je nedosiahnuteľný cieľ, ktorý obsahuje nebadané úlohy skúmania samého seba. Záver a vyhodnotenie nám nepredkladá, iba nás k nemu vedie spletitými cestami vydláždenými úvahami.

„ Pokrútený konár je stromom prijímaný presne tak ako ten rovný. Aspoň napohľad.“

Zaujímavá je aj druhá činnosť lyrického hrdinu, ktorá sa dostáva do kontrastu s jeho doterajšou. Zo sprievodcu sa zrazu stáva „chameleón“ schovávajúci sa za prírodný prvok, stávajúci sa v bežnom ponímaní prehliadnuteľným. Subjekt splýva, pripúšťa svoju priamu účasť v procese doplňovania spoločnosti a popritom cítiac svoju odlišnosť. Nebojuje proti nej, nezbavuje sa jej, nechráni ju.

„ ... pätnásť navrstvených tvárí: naukladaných v kútoch predizby ako staré truhlice.“

Subjekt vložený do skleného labyrintu mesta je presunutý do prostredia izby, ktorá sa stáva akýmsi prechodným bydliskom avšak nie útočiskom. Nie je totiž potrebné, významné a stáva sa čakárňou – brzdou na ceste za niečím a súčasne ničím. Pôsobí ako sklad, antikvariát, starobinec – úschovňa toho, čo bolo a čoho sa „treba zbaviť“ aby sa dalo pokračovať ďalej a nestagnovať. Je to malý svet nekonečných vecí, šperkov vyžitých dní blčiacich pri spomienke na ne.

„ ... vytrhnuté dvere na poštovej schránke: nemôžu odpovedať na to množstvo listov. A schránok stále pribúda.“

Spojenie, kontakt s ľudstvom bolo dočasne a na dobu neurčitú prerušené ... Vytrhnutie ilustruje násilné odrezanie i odmietanie komunikácie lyrického hrdinu skombinované s kvapkou zúfalstva, štipkou nezáujmu a hrsťou únavy. Nedá sa tento čin definovať ako rezignácia, skôr ako demonštrácia v rámci nechceného prijímania súčasného neobmedzeného rastu počtu individualít.

Poetka Mária Ferenčuhová nás pletie, zamotáva, zavádza, dezorientuje v jej vytvorenom kryštálovom bludisku mesta, v ktorom vystupuje a vstupuje do úlohy spoločníka na ceste za poznaním. Na modrom tanieri reflexie predkladá vzťah k sebe samej, k spoločnosti i k životu. Špecifikuje, diferencuje, charakterizuje seba a lyrický subjekt lahodivo racionálne s priliehavým odstupom ako „človeka – pátrača“. Zahaľuje sa do skrytých titulkov, prostredníctvom ktorých nám ponúka indície zaznačené na zaprášených zvitkoch dní, písané atramentom skúseností a zážitkov zo žitia v krajinách, kde prežívala. Napriek poznania jazykov spoločenstiev, nepozná jazyk človečenstva alebo na druhej strane ho pozná až príliš dobre a chce sa od neho odčleniť. Číst víc

---