Profesor slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a popredný literárny kritik ponúka interpretačné sondy do diel slovenskej literatúry od konca 18. storočia po dnešok. Autor podrobuje novému čítaniu texty J. I. Bajzu, J. Hollého, J. Chalupku, D. Chrobáka, Ľ. Ondrejova, J. Kostru a i. Stretneme sa tu s interpretáciami, ktoré boli svojho času kritizované z tzv. marxistických pozícií (Hviezdoslav ako automýtus) i takými, ktoré vyvolali diskusný ohlas v ponovembrovom období (Tatarka alebo Démon pátosu). Kniha vyúsťuje v čerstvej súčasnosti úvahami nad najnovšími prózami P. Vilikovského Krutý strojvodca a M. M. Šimečku Záujem.
Obsah:
Bajza polemik čiže Od baroka k osvietenstvu (a späť)
Bohuslav Tablic a osvietenstvo
Hollého obraznosť a bernolákovský klasicizmus
Chalupkov zverinec (“Zvierací aspekt Chalupkových postáv)
Hviezdoslav ako automýtus
Symbolizmus v slovenskom literárnom dejepisectve
Významová štruktúra Chrobákových próz
Autobiografickosť a sujet (Ľ. Ondrejov: Šibeničné pole)
Predposledné veci (J. Kostra: len raz)
Tatarka alebo Démon pátosu
Postmoderné vyústenie? (Š. Moravčík: Sedláci)
Svet bez hlavy, telo v príbehu (P. Vilikovský: Krutý strojvodca)
Žiť ako nikto (M. M. Šimečka: Záujem)
Autentickosť a štylizovanosť v slovenskej literárnej tradícii
O svoju jasnú a osobnostne zvládnutú predstavu literatúry je Mikula ochotný kedykoľvek sa sporiť, pričom vo svojej nepretržitej mnohoročnej polemike stále využíva všetky dovolené zbrane – od myslenia (teda interpretácie, dotovanej vzdelaním a “stále zjemňovanou vnímavosťou”) až po ťažko zameniteľný jazyk jeho textov. Elegantným výrazom necháva Mikula pre čitateľa v hre aj to, čo by sa inak mohlo ocitať na hrane interpretačnej udržateľnosti. Mikula tak názorne ukazuje, že literárna veda môže byť aj esteticky príťažlivým čítaním.
(Peter Darovec)
Valér Mikula píše texty, ktoré sa čítajú na jeden dúšok. Okrem samozrejmej, ale nie okázalej erudície tieto štúdie priam iskria štylistickou invenciou, rebelantskými, ba až kacírskymi názormi, ktorými Mikula častuje všetko, čo sa začína podozrivo podobať na nedotknuteľné modly, a dokonca aj vtipom. Nie je to nudná literárna veda, verte mi. Pri určitých obzvlášť vydarených pasážach totiž jednoducho musíte autorov ostrovtip oceniť hlasným smiechom.
(Marína Gálisová)
