O epickom diele

Milan Šútovec (nar. 1940), vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, bývalý redaktor teoretickej literatúry vo vydavateľstve Tatran a v literárnych časopisoch Kultúrny život, Slovenské pohľady a Slovenská literatúra, v rokoch 1990 – 1992 podpredseda československého parlamentu. Knižne publikoval prozaické práce Tieňohry (1968) a Muži a zbrane (1974), literárnovednú monografiu Romány a mýty (1982), kritické eseje a glosy o literatúre a dobe Rekapitulácia nekapitulácie (1990) a Zo šedej zóny (1999) a monografiu z pomedzia semiotiky, politológie a historiografie Semióza ako politikum alebo „pomlčková vojna“ (1999). Je autorom scenárov k niekoľkým televíznym dokumentárnym filmom a k hranému celovečernému filmu Súkromná vojna (1977, réžia M.Holly) Obsah: Na úvod Časová situovanosť “rozprávania” a “rozprávaného” a jej dosah na estetickú organizáciu epického textu Tematická organizácia a dej epického diela Tézy ku generatívnej teórii prózy Na úvod Kedysi dávno, na jar roku 1989 v rozhovore s Rudolfom Chmelom v 2. čísle časopisu Slovenské pohľady, a potom ešte raz roku 1990 v knihe Rekapitulácia nekapitulácie (v kapitole O háčikoch, strojoch a bielom králikovi), som vyslovil ľahký dištanc od onoho spôsobu teoretického uvažovania o literatúre, ktorého ukážku z osemdesiatych rokov tu predkladám v troch svojich štúdiách o epickej próze. Teraz uvažujem, či sa po tom všetkom správam korektne, keď odbornej verejnosti ponúkam prechádzku po cestičke, o ktorej som v tom čase mal istú pochybnosť, či naozaj vedie ta, kam som si pôvodne myslel... Preto týchto pár slov na úvod. Svoju dovtedajšiu teoretickú pozíciu a predstavu o tom, čo je epické dielo, som v tých zmienených sebareflexiách charakterizoval ako anorganický model epiky. Hovoril som o tom, že takýto teoretický model epickej prózy som si vystaval postupne najmä pod vplyvom literárnoanalytickej a literárnokritickej praxe (musím dodať, že zaiste aj pod vplyvom môjho učiteľa a priateľa Oskára Čepana) a že podvedome či vedome priliehal k akejsi možno len inštinktívnej predstave dobre fungujúceho stroja, ktorého bezporuchová činnosť má základ v jeho dobrej konštrukčnej príprave, ale závisí aj od toho, ako kvalitne bol realizovaný/vyrobený. Podľa toho, ako účelne a efektívne jednotlivé – dobre opracované – súčiastky stroja do seba zapadajú, ako dokonale sú funkčne zopäté, podľa toho aj viac či menej dokonale fungujú. Konštrukčne čistý a remeselne dobre zvládnutý stroj prózy sa mi videl byť čímsi esteticky lahodným a žánrovo čírym, čímsi, čo produkuje bohatú škálu významov; videlo sa mi, že keby taký “stroj” dokonca nijaké významy ani neprodukoval, aj tak by mohol tešiť človeka a vzbudzovať u neho estetickú slasť už svojím zložitým, rafinovaným vnútorným pohybom a tajomnými premenami energií. Nepochyboval som, že dobrý stroj je stroj logicky usporiadaný, a teda takpovediac “premyslený”.