Autori sa v smelom tandeme púšťajú holými zubami do lýtok svojho okolia. Ich text pripomína niečo ako stenografický záznam hovorovej reči, prednášok, rozhovorov, stavov. Jednotlivé pasáže sú útržkovité, torzovité ako komiksy. Vytvárajú mozaiku, ktorá by mohla odrážať aj hektickosť súčasnej doby, ale aj večnú útržkovitosť študentskej pamäti, v ktorej sa neraz vyskytujú okná spôsobené alkoholom. A ten nechýba ani v tomto texte. Nachádzame tu momentku z exkurzie, rýchli vznik študentskej lásky, jej stratu v krútňavách dnešného otvoreného sveta, pravdu o písaní diplomovky, otrasnú tragédiu zo študentskej menzy, aj prípravu na návštevu klubu spisovateľov, pred ktorou sa treba dobre natrblietať.
Komu tento humor sadne, bude sa aj nahlas smiať. Niekoho sa môže aj dotknúť (autori vôbec nie sú galantní), niekto im môže položiť otázku, ktorá sa v texte tiež vyskytuje: “Čo je ešte umení a čo už né?” Ale nielen toto je v živote dôležité, ako z knižky o univerzite a estetike vyplýva. Knižka pôsobí očistne, ponúka celkom novú optiku nazerania na študentský život a podnecuje aj takýto pohľad človeka na samého seba. Aby sa nebral priveľmi vážne. Lebo práve to, že dnes sa všetko veľmi vážne tvári, je našou veľkou ťarchou. Gniavi to vzťahy a vôbec ovzdušie, v ktorom žijeme. Troška už treba začať “rúcať modly”, lebo nás pridusia.
(Helena Dvořáková)
(Text) ... je svieži, výsostne kritický, štipľavý, nastavujúci zrkadlo absurdnosti, ktorá sa hrá na realitu, hlúposti a tuposti, ktorá sa hrá na akademickú múdrosť a vzdelanosť.
(Ľ. Wlachovská)
Ide o stretnutie mladých ľudí s hlúposťou, a to na pôde, na ktorej sa oficiálne nemá vyskytovať.
(Oliver Bakoš)
Univerzita je ojedinelá próza s tematikou vysokoškolského prostredia, stvárnenou bez ružových okuliarov, skôr s lupou na zdravých očiach...
(Marta Součková)
