Nová kniha úspešných slovenských prozaikov Petra Pišťanka (Mladý Dônč, Rivers of Babylon...) a Dušana Taragela (Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov) sa okamžite po vydaní dostala na prvú priečku v predajnosti distribučnej spoločnosti Artforum a v čitateľskej ankete týždenníka Domino Fórum získala cenu Kniha roka 1999.
"Je to brutálne, odporné, drzé, plné čierneho humoru a cynizmu. Ale treba si to prečítať. Sú to textové komiksy, a keď nebudete čakať na konci každej poviedky poučenie, zistíte, že to, čo vás v škole učili o literatúre, je veľká lož."
(Akademik Rubašov, Celosvetový literárnovedný ústav)
Sekerou & nožom
(Úryvok z titulnej poviedky)
Ján sedí v dielni. Slnko pripeká cez okenné tably. Ventilátor nefunguje. Na zemi sa váľajú ohorky a oceľové špony. Ktorýsi z učňov sedí obkročmo na doštiepanej lavici a monotónne búcha kladivom pred seba. Zabáva sa. Ján všetko vníma s mučivou intenzitou. Trpí ako nikto na svete. PRESTAŇ TRIESKAŤ, reku, LEBO TI JA JEDNU TRESNEM! Učeň stíchne, drzo hľadí. Krpatý had v ľudskej kožke.
Ján všetko vidí krivo, predmety akoby uhýbali pred jeho pohľadom. Vlhkou rukou si prejde po čele. Zapáli si. Pritisne čelo k stolu a pomedzi roztiahnuté stehná vypúšťa na zem sliny. Je opitý. Už druhý deň okolo seba šíri zápach rozloženého alkoholu.
Keď je Ján opitý, učni majú po chlebe. Kmitajú ako na vojenčine. Ján ich pozoruje prísnym okom. Večne je nasratý.
Majster mu strhne prémie. Ján reku za čo. Majster reku za to, že si naslopaný v robote. MOHOL BY SOM ŤA AJ POSLAŤ DOMOV A DAŤ TI ABSENCIU, reku. Ján len zatne päste. Mlčí. Keď človek chce, dostane sa k fľaši. Môže poslať učňa von po butilku. Požičia si od židáka Šulca a pošle učňa po pol litra borovičky. NIKOMU NEDÁM OCHUTNAŤ, reku. Dočista sám sa spíja v šatni. Všetci vedia, mlčia. Reku, JÁN MÁ SVETABÔĽ. CHYTILA HO ŠAJBA, reku. Chlapi sa pousmejú. Močiť chodia do ozrutných traktorových pneumatík, čo pred dielňou slúžia za kvetináče. Do šatne a na záchod sa neodvážia. Len Janove ťahavé a smutné výkriky svedčia o prázdnej fľaši.
Otvoria sa dvere šatne. Ján vyjde strmým krokom. Tvár sa mu leskne. Má v nej odhodlanie a napätie, získané dlhým zvažovaním. Medzi očami zlostná vráska. Všetci vedia, čo teraz príde. Vopred sa uškŕňajú. Ján ide majstrovi povedať celú pravdu, vykričať, čo si o ňom myslí. VŠETKO MU, reku, POVIEM! Len Ján vie, ako to na svete chodí. Len on vie, na čom je. Jána neogabú. Povie majstrovi všetko, čo si myslí, reku! Kým sa vymoce zo šatne a prejde k východu, zabudne, čo vlastne chcel. BOHA! povie duto a zúfalo. BOHA BOHOVÉHO! Sadne si. Život je ťažký. Len nech príde majster! Ukáže mu, reku! Reku, ČO TY MÁŠ DO MŇA? ČO MA STÁLE JEBEŠ? Keby nemali jeho, Jána, tak nemá kto robiť!
Majster sa však neukáže. Behá po družstve s akousi komisiou.
V lúči svetla poletuje prach a mucha. Mucha sadne Jánovi na vyholený zátylok. IDEŠ, reku?! Ján sa zaženie a zhodí kastról s Gunduličovou kapustou... 
Pevná vazba
