Vzťahy vo vzťahu ku vzťahom
Dve prózy, ktoré tvoria knihu, spája postava Seymoura - staršieho brata pisateľa zápiskov. Kým prvé Buddyho zápisky majú formu rozprávania, druhé sú akoby vážnym opisom, pokusom o vedecký elaborát. Buddy k obom textom pristupuje so snahou o dôkladné zmapovanie úsekov života svojho brata, rozpráva však, akoby nevdojak, o celej rodine, o sebe, no dôležité sú Seymourove názory na život a jeho pokus vysporiadať sa s meštiackou morálkou trpezlivým hľadaním pozitív. Čitateľ si môže len domýšľať, že pravdepodobne vyčerpanie zo samaritánskeho hľadačstva, či prehliadnutie vlastného účelového pokrytectva k sebe samému priviedlo Seymoura v jeden dovolenkový deň k samovražde.
Kniha to však napriek tragickému záveru nie je smutná. Ba naopak, často je náramne komická a intuícia napovedá, že Salinger sa pri písaní týchto próz náramne zabával. Uťahuje si z tých, čo raz budú oba texty čítať smrteľne vážne. Štylizoval sa do vážnosti aj na miestach, kde sa žiadalo uvoľnenie. Vysmial sa tak strojenosti meštiakov ich vlastnou zbraňou, pričom tragikomické na tom je, že meštiaci nepochopia, že sa im ktosi vysmieva...
Ďalším majstrovským autorským paradoxom sa stala postava protagonistu. V prvej próze je hlavným protagonistom Buddy, rozprávač, hoci všetko sa krúti okolo Seymourovej svadby. Aj v druhej próze vlastne Buddy rozpráva o sebe, i keď sa snaží rozprávať o Seymourovi. Ten, kto je toľkokrát spomínaný a skloňovaný, v prvom texte výslovne očakávaný a hľadaný, sa však na scéne priamo nikdy nezjaví. Čakanie na Godota? V istom zmysle si Buddy svojho brata zbožštil. Seymour vie odpovedať na všetky otázky, vie poradiť, dosahuje pozoruhodné výsledky práve tým, že sa ich neusiluje útrpne dosiahnuť.
Seymourovské texty J. D. Salingera sú príbehom o vzťahu medzi dvoma bratmi, o tom, ako odlišne a predsa podobne vnímajú realitu, ako sami, poznačení vzájomným vzťahom, vstupujú do nových a neobvyklých vzťahov.
Salingera poznáme ako autora píšuceho o krehkých a často nenaplnených vzťahoch, o tápaní v nich. Svoje prednosti osvedčil najmä v románe Kto chytá v žite, ale ani v prózach Do výšok zdvíhajte krov, tesári a Seymour (Úvod) nezaprel svoj prioritný spisovateľský záujem. Môžeme hádať, či jeho utiahnutý život, o ktorom dokonca vychádzajú knihy a nakrúcajú sa filmy, vyplýva tiež z hľadania a nenachádzania zmysluplných vzťahov...
Ľuboš Svetoň, Knižná revue 18/2001
