Máte radi kvety? Učíte svoje deti, že sú najkrajším darom pre tých, ktorí sú vám blízki? A tušíte zároveň, že sú najmilším spoločníkom, ktorému sa môžete so všetkým zdôveriť? Nikdy neprezradia vaše tajomstvá – mlčky stoja vo vázach, či v črepníkoch, alebo v záhonoch na záhrade a počúvajú vás... Občas aj čosi zašumia... listami, okvetím... Chcú vás utešiť, poláskať svojou krásou, povedať, že vás chápu.
Neveríte?
Spisovateľka Zuzana Kuglerová vás o tom presvedčí v útlej knižke Rozprávky pre moje kvety, v ktorej sa rozpráva so svojimi kvetmi. Kniha je rozdelená na dve časti – Príbehy pre moje kvety a Rozprávky o záhrade. Príbehy, pretkané filozofickým posolstvom, nesú v sebe autorkin nevšedný pohľad na svet a medziľudské vzťahy. Sú určené pre deti od 10 rokov.
Knihu ilustrovala vynikajúca slovenská výtvarníčka Alexandra Geschwandnterová.
Ukážka z knihy:
Príbeh pre moju orchideu
„Vymysli mi príbeh!“ požiadala orchidea pani Rozprávku.
„S príbehmi to nie je iba tak,“ pokrútila hlavou Rozprávka. „Príbehy prichádzajú samy.“
„Ako to?“ chcela vedieť orchidea.
„Jednoducho… Zošmyknú sa po slnečnom lúči. Alebo vsiaknu do vône. Alebo vkĺznu s nočným tieňom. Proste sa zjavia. Sadnú si na blesk z neba. Spadnú z višne, možno aj z jahody. Priplazia sa. Zašumia v pávom pierku. Príbehy sú proste také. Musíš na ne
počkať.“
„Ako dlho?“
„Pokiaľ ťa čakanie nezačne trápiť. Potom sa jeden z príbehov zľutuje a objaví sa.“
„Keď ja sa neviem trápiť…“ zaviala orchidea pôvabne lupeňmi. „Kvitnem si v črepníku a je mi dobre.“
„Načo chceš potom príbeh?“
„Možno práve pre to trápenie. Nech ho spoznám aj ja.“
„Ach taaak,“ zahvízdala pani Rozprávka. „Ak túžiš iba po tom, zariadim to.“
Vybrala sa za prvým príbehom a čosi mu pošepkala do uška. Potom sa vybrala za druhým a tiež mu čosi pošepkala do uška. Urobila to tak aj s tretím, štvrtým, piatym, ba dokonca aj so šiestym.
Nuž, a to bolo takto: prvý príbeh sa kamarátil s páľavou, druhý s víchricou, tretí so severákom, štvrtý s mrazom, piaty s krupobitím a šiesty so suchom. Všetkých požiadala, aby navštívili orchideu.
Nastal čas páľavy, čas víchrice aj čas severáka, čas mrazu, krupobitia aj čas sucha.
Čas je čas, najradšej sa hrá s tým, čo je krásne. Premenil orchideu na nepoznanie. Lupene z nej spadli, zostala iba nahá byľ. Aj tá sa postupne zošúverila a zhnedla. Napokon z krásneho snehobieleho kvetu zostali iba korene. Až vtedy orchidea pochopila, kam ju doviedla jej žiadosť. Zavolala na pani Rozprávku a poprosila ju:
„Vráť mi, čo som stratila…“
„Ale to už bude iný príbeh!“ pokrútila hlavou Rozprávka.
„Nevadí. Len mi ho daj. Zaplatím, čím len chceš.“
„Nezaplatila si už dosť? Nedala si už všetko? Máš vôbec ešte niečo?“ pýta sa jej Rozprávka.
„Pravdaže mám. Schopnosť znovuzrodenia!“ zvolala orchidea.
„To potom musím pohľadať najstarší zo všetkých príbehov, ten, čo bol pri stvorení sveta,“ zamyslela sa pani Rozprávka. „Veď iba on si zaslúži takú veľkú obeť. Idem poň, orchidea. Ty tu zatiaľ čakaj.“
„Dokedy budem čakať?“ v otázke orchidey je naliehavosť aj strach.
„Tak dlho, ako bude treba!“ vysvetľuje Rozprávka.
V jej odpovedi je všetka múdrosť času. Pretože každé znovuzrodenie potrebuje svoj kolobeh. Svoju jar, svoje leto, svoju jeseň aj svoju zimu.
Pevná vazba
