Více o knize

#pohled na svět #vzpomínky na dětství #umělecká reportáž

Prozaické dielo Antona Pižurného (1961) Biela skrinka – krátke spomienky autora na detstvo v rodných Želiezovciach – sa vyznačuje mimoriadne zaujímavými textami, ktoré sú umeleckým aj emočným osviežením, dokonca aj pre „smartfónovú“ generáciu. Knižka je totiž vtipná, dynamická a ukazuje cestu hrdinu, ktorou autor kráčal od svojich mladých rokov až po niekedy neúspešnú, inokedy zase úspešnú dospelosť. Je to záznam skutočností, napísaný literárnym štýlom. Ladislav Mňačko by ju možno označil ako umeleckú reportáž. Spisovateľ Jaro Minárik na margo knihy napísal, že je to „smutnokrásna správa o svete, ktorý bol síce mizerný, pokrytecký, nedokonalý a šedivý vo svojej dobovej klietke, ale obdarený, ozvláštnený a naplnený ľuďmi, ktorých sme mali úprimne radi (a oni nás) a ktorí nás už nikdy neopustia, lebo...

Našli jste chybu nebo škodlivý obsah? Dejte nám, prosím, vědět!

Hodnocení

5,0 / 5

	2
	0
	0
	0
	0

Recenze od Martinusáků

9. dubna 2019

Útla knižkočka, ktorá v sebe ukrýva veľké momenty - každým pretočením strany sa z nezbedného chlapca s hlbokými očami stáva dospievajúci začínajúci umelec s hlbokým pohľadom upriameným do ľudskej duše. Duša je slovo, ktoré vystihuje túto knižku - autor pre nás odtajnil tú najkrehkejšiu a najintímnejšiu časť svojho JA a dovolil nám nahliadnuť do spomienok, ktoré v ňom zanechali stopy, vďaka ktorým sa naučil vnímať svet okolo. Miestami sa vám možno nahrnie červeň do líc, ale to isté sa stane, ak sa s autorom stretnete osobne alebo si prečítate niektorú z jeho básní...

Čtenářské recenze

Škatulka detstva

Toto krásne dielko skvelého žijúceho a zaujímavého autora vás prenesie do detstva. Kde nebol internet a mobily. Zato však vôňa doma pripravovaných lahôdok a huncúctiev. Zachytáva autenticky vnímanie okolitého sveta chlapca - približuje veľmi farbisto jeho svet - detstvo, ktoré bolo aj mne veľmi blízke

ZRKADLO BIELEJ SKRINKY

Autor Anton Pižurný sa v krátkej zbierke próz „Biela skrinka – Chlapci zo Schubertovej ulice“ vracia, potichu a s bázňou (aj s básňou) do krajiny, v ktorej nám všetkým bývalo najlepšie.

Obsahovo – nie formálne – táto zbierka spomienok odhaľuje autorovu tušenú, ale doteraz nie naplno prejavenú spätosť s tým, čo nás formuje a ukotvuje. Láskavo, lyricky a s citom loví z odchádzajúcej a znova prichádzajúcej pamäti vyblednuté, kolorované aj plnofarebné snímky stratenej a nachádzanej krajiny a nám sa v našej pamäti vynárajú naše spomienky a pritakávanie: áno, takto to bolo, toto som zažil, áno, toto poznám… čo je, mimochodom, najvyššia pocta pre autora a najkrajšia odmena pre čitateľa. Privoláva k sebe a k nám postavy jemu najdrahších ľudí (všimnime si krásny vzťah k mame do posledných chvíľ) a v dobrom nás núti zastaviť sa pri čítaní… a spomínať a porovnávať, na chvíľu si v duchu rozvinúť vlastné, takmer zabudnuté minihistórie a pididrámy… čo nám pripomína, akí sme boli sami. Prečítajte si Epilóg o zrkadle – tam je to v celej kráse a stručnosti.

Formálne – nie obsahovo – ide o až dojímavo prísne zviazaný a disciplinovaný text, v ktorom akoby prozaik vedome brzdil vrodeného poeta. Obkladá podmety a prísudky ako dobrý murár tehly maltou, tak úzkostlivo, aby nič neuniklo a stavba držala pohromade. Nenecháva sa unášať ornamentalizmami, samotný príbeh povyšuje nad jeho interpretáciu. Ale s rozkošou a ľahkosťou vyťahuje zo skrine reálie-kostlivcov, od Esky po Sputnik, a tým mi pripomína jednu z biblií môjho detstva (Vlado Bednár, Nebrnkaj mi na city).

Historicky – (u autora už možno pomaly vravieť o histórii ) – predstavuje táto prozaická zbierka príjemné vybočenie z jeho básnickej tvorby, ktoré dobre dopĺňa jeho poetický cyklus a približuje nám iný rozmer autorovho talentu a jeho úcty k Slovu.

Kniha je nad rámec bežnej spomienkovej beletrie tak trocha aj encyklopédiou: prináša vkusne zakomponovaný dobový fotografický materiál, personálie (kniha je venovaná rodičom), kapitolku venovanú rodnej obci či kongeniálny doslov básnika Jiřího Rybišára. Ozdobou knihy je aj obálka od akademického maliara a mystika Štefana Poláka, ktorý svojím obrazom otvára bránu do Skrinky.

Je to smutnokrásna správa o svete, ktorý bol síce sčasti mizerný, pokrytecký, nedokonalý a šedivý vo svojej dobovej klietke, ale obdarený, ozvláštnený a naplnený ľuďmi, ktorých sme mali úprimne radi (a oni nás) a ktorí nás už nikdy neopustia, lebo... Správa o svete, aký bol a ktorý dnes už nie je celkom náš, ale je pokračovaním toho, čo sa nám prihodilo (a čo k nemu snáď raz prihodíme sami).

.:.
© Jaro Minárik
spisovateľ

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.

ODLUPUJEME SVOJE VRSTVY SĽUDY ZO SKLA PAMÄTE

Knižka Biela skrinka nadväzuje v istom zmysle na autorovu básnickú tvorbu – nie formou, ale schopnosťou hovoriť v skratke, zato obsažne. Poctivo vydolovanou citovou pamäťou modeluje kultúrnu mapu Slovenska. Lebo z jeho zážitkov zistíme, že sme vlastne na tomto kúsku sveta všetci mali rovnaké bicykle, rovnaké hrnčeky na kakao, či rovnaké obedy v školskej jedálni. Len detstvo sme mali každý iné, jedinečné. Má u každého podobu sľudy. Krehkej, ale pevnej, zloženej z vrstiev. Deti sú síce subjekt, ale sami seba si začneme uvedomovať až postupne. No vrstvy, ktorými rastie naše vedomie o svete, za aj bez nášho pričinenia na seba ukladajú.

A potom v hlbokej dospelosti sa akoby začnú odkrývať. Čím citlivejší film pamäti, tým hodnotnejší zážitok pre čitateľa. Anton Pižurný nás zavedie do zámockého parku v rodnom meste Želiezovce, kde sa narodil do rodiny intelektuálne bohatej, ale inak rovnakej ako tisícky rodín na celom území vtedajšieho Československa. Letá, jesene, zimy i jará bývali na nerozoznanie podobné. Pili sme kakao, mávali sme ho v plechovej dóze a bolo z Holandska, jedli sme lekvárové chleby, dukátové buchtičky, neznášali sme smrad jedál z družiny. Nosili sme biele pančušky (chlapci aj dievčatká) a chodili na špacír s rodičmi, zbierali sme servítky alebo..., to všetko naprieč spoločenským spektrom a naprieč republikou.

Anton Pižurný však prináša aj tajomstvo. Chlapec skúša svoje sily v rieke, chce podplávať vyvalený kmeň, raz sa mu to podarí a druhý raz ho voda zakvačí medzi drevo a dno... čo ho zachránilo? Aká ruka osudu zasiahla, aký anjel strážny zamával krídlom? Alebo keď chce vyskúšať dno v starej studni a jeho život visí na lane, ktoré držia v rukách detské ruky... Konkrétne zážitky vyvolávajú v čitateľovi otázky a nabádajú ho spoznať aj vlastné počínanie: nepohybujeme sa niekedy na hrane ako tie nevedomé deti?

Kniha Biela skrinka pokrýva biele miesta a nie je na zábavu. Má schopnosť tmelu, cez zážitky jedného dieťaťa si vybavujeme to svoje detstvo, odlupujeme svoje vrstvy sľudy zo skla pamäte.

.:.
© Gabriela Rothmayerová, publicistka a spisovateľka

PRÓZA HLBOKO NOSTALGICKÁ

Pri čítaní poézie básnika Antona Pižurného mávam niekedy pocit, že pravidlá poézie tlačia, stiesňujú, zväzujú. Že autor by potreboval väčšiu voľnosť, slobodu formy. A práve to sa udialo v knihe prežitých chvíľ, ktoré aj prozaik Anton Pižurný vyjavil vo svojej knihe BIELA SKRINKA.

Pižurný v tejto spomienkovej próze narába s metaforou na najvhodnejších miestach, jeho príbehy sú uveriteľnými a to aj napriek tomu, že z času na čas použil umelecký opis, ktorý pri necitlivosti k rytmu a dĺžke v knihách často nudí.

Ak zoberiem do úvahy autorovu poetickú tvorbu, musím povedať, že sa odráža aj v próze Biela skrinka. Napríklad vo vycibrenom zmysle pre romantické pekno, v zmysle pre rovnováhu a dramaturgicky kvalitne vystavanom príbehu. Próza hlboko nostalgická s častými zábleskami racionality, môže priniesť čitateľovi hlboký zážitok.

Pri poetovi a prozaikovi autorovi Antonovi Pižurnom nemôžem prehliadnuť ani jeho publicistickú činnosť. A práve tá sa stáva veľmi dôležitou v aspekte zachytávanie reality v období, z ktorého táto próza vychádza. Pižurného text sa pre čitateľa stáva nielen nositeľom samotných, profesionálne napísaných príbehov, ale i prehliadkou skutočností, dnes už vzácne muzeálnych kúskov z vtedajšieho života.

V dnešných časoch, keď “vzniká“ množstvo literatúry opisného charakteru od autorov s nedostatočnou znalosťou slovenského jazyka a žalostne malou slovnou zásobou, sú texty ako Biela Skrinka mimoriadne zaujímavými, sú osviežením umeleckým aj emočným. Dokonca aj pre “smartfónovú“ generáciu. Knižka je totiž vtipná, dynamická a ukazuje cestu hrdinu, ktorou autor kráčal od svojich mladých rokov až po niekedy neúspešnú, inokedy zase úspešnú dospelosť. Je to záznam skutočnosti, napísaný literárnym štýlom. Ladislav Mňačko by ju možno označil ako umeleckú reportáž.

.:.
© Ivana Havranová, publicistka a spisovateľka

ZDRAVÍM

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.

223 Kč

Beletrie

Naučná a odborná

Pro děti a mládež

Životopisy a reportáže

Kuchařky

Učebnice a slovníky

Náboženství a ezoterika

Mapy a cestování

Cizojazyčná literatura

Top autoři

Top série

Dárkové poukázky

Věcičky od Martinusu

Káva, čaj a dobroty

Hrnečky a lahve

Papírnictví

Zápisníky a kalendáře

Hudba

LP desky

Filmy

Puzzle

Biela skrinka

Chlapci zo Schubertovej ulice

Potřebujete poradit knihu?

Proč nakupovat knihy na Martinus.cz?

Naši skřítci doporučují

Více o knize

Nahlásit chybu nebo škodlivý obsah

Hodnocení

Recenze od Martinusáků

Čtenářské recenze

Biela skrinka

Chlapci zo Schubertovej ulice

Potřebujete poradit knihu?

Proč nakupovat knihy na Martinus.cz?

Naši skřítci doporučují

Více o knize

Nahlásit chybu nebo škodlivý obsah

Hodnocení

Čtenářské recenze

Víte o novém čtenářském profilu?

Sledovat titul

Zajímá mě

Ve formátu