Chlapec sa volal Dávid a žil v dedinke Krajno v Kieleckom vojvodstve v Poľsku. Jeho otec Josek Rubinowicz tam mal malú mliekareň. Dávid pochádzal z chudobnej židovskej rodiny a patril k najlepším žiakom v škole. Po prepadnutí Poľska nacistickým Nemeckom a následnej okupácii, začala sa tragédia poľských Židov. Perzekúcie neobišli ani Dávidovu rodinu - zhabali im obchod, Dávid a jeho sestra nesmeli chodiť do školy, vysťahovali ich do geta v Bodzentyne. A nakoniec vyviezli do koncentračného tábora v Treblinke, kde ich čakala smrť v plynovej komore. 0 ich krutom osude by sme nevedeli nič, keby nie svedectvo tohto vnímavého chlapca, ktorý si písal denník. Deň za dňom si do školských zošitov zapisoval všetko, čo zažil, videl a počul. Zaznamenával udalosť za udalosťou, hoci ich príčinu, zmysel a zločinnú podstatu ešte nechápal. Jeho zápisky - to je otrasná kronika ľudského ponižovania, utrpenia, hrôzy a bolesti, videná nevinným detskými očami. Nevedomky nastavil zrkadlo ľudskej zvrhlosti a krutosti, ktorá postihla milióny ľudí len preto, že sa narodili židovským rodičom. Dávid zahynul spolu s rodičmi, sestrou a malým bračekom v plynovej komore v Treblinke. Po rokoch objavili na povale domu, kde žil, päť zošitov s denníkmi chlapca Dávidka Rubinowicza.
