Lucia Feketeová vkročila do sveta slovenskej poézie v decembri 2015 svojou prvotinou „Levanduľové srdcia“.
Básne v zbierke sú zrkadlom duše mladej, no života skúsenej autorky. Verše vychádzajú z jej osobných skúseností s láskou, s materstvom, rovnako tak z radostí či starostí bežného života ženy – matky, a v neposlednom rade snívajúceho človeka.
Pohráva sa v nich s minulosťou, ktorá je neraz zdrojom smutných spomienok, zlých pocitov, ktoré človek len tak nedokáže ignorovať (ani s odstupom času) a byť voči nim imúnny, a ktoré ho vedia deň čo deň hrýzť, i keď minulosť je už dávno preč.
Na druhej strane chce autorka vyzdvihnúť, že aj to zlé v živote môže byť zdrojom motivácie, prečo sa vzchopiť a nevzdávať. Svojimi básňami dáva dôkaz o tom, že vždy sa oplatí kráčať vpred - za svojimi snami. Sny a túžby, pre ktoré bije srdce človeka by mu mali byť svetlom jeho dní (aj v tom najhoršom nešťastí). Tak ako vôňa levandule. Nevtieravá a predsa tak silná!
Autorka nevšedne vyjadruje svoje emócie. Smútok, ale aj radosť. Svojimi básňami sa na svet usmieva, teší, nimi sa hnevá, nimi aj plače, sníva i spomína. Odhaľuje svet spomienok, ako aj cestu, ktorej by mal uveriť každý jeden z nás – ceste za šťastím. A tá vedie cez naše sny, ktoré si ľudská duša dala za svoj cieľ.
Emócie z básni mladej slovenskej poetky Lucie Feketeovej umocňuje aj kvalitná práca fotografky Blanky Golejovej, vďaka ktorej sa slová básní „levanduľovo“ vkrádajú do srdca čitateľa.