Figuš svojou komornou hudbou nadviazal na tradície európskeho klasicizmu a romantizmu a viacerými svojimi dielami zasadil do slovenskej hudobnej kultúry mnohé žánre a obsadenia, ktoré dovtedy absentovali v repertoári domácej tvorby. Eminentné miesto v jeho komornom diele zaujímajú práve skladby pre klavírno-sláčikové formácie a tvorivé tendencie na tomto poli vrcholia jeho Klavírnym kvartetom Es dur, op. 48 z roku 1918, ktoré v slovenskej hudbe začína písať históriu tohto žánru.
Figušovo Klavírne kvarteto má štyri časti: I. Allegro ma non troppo - II. Adagio - III. Scherzo: Allegro - Finale: Allegretto. Veľkorysý formový pôdorys, bohatá melodická invencia a cit pre sadzbu klavírneho kvarteta vypestovaný bohatou praxou komorného hudobníka dali vzniknúť jednému z najreprezentatívnejších komorných diel slovenskej hudby prvej polovice 20. storočia. Dielo prvýkrát od svojho vzniku vychádza tlačou ako partitúra a party.