Prečítal som si motto vašej televíznej relácie: "Nezostaňte ticho! Reportéri sú tu pre vás"! Naozaj je to potrebné zdôrazňovať? Si dobrodružná osoba a niektoré tvoje reportáže boli skutočne na hrane. Ideš niekedy do nich aj s malou dušičkou, alebo máš vybudovaný nejaký obranný systém?

• Ako veľmi to treba zdôrazňovať! A vieš, prečo? Ľudia sa boja vystúpiť z ulity, majú strach roztrhať ten svoj pancier, za ktorým ukrývajú občiansku statočnosť. Kolko len prípadov bolo, že sme cestovali za témou na opačný koniec republiky a reprezentanti príbehu, ktorý ich gniavil, nám povedali: „Ale my nechceme ísť na kameru..." Odvetili sme: „Ako to máme potom televízne zobraziť, keď nechcete vstúpiť do deja? Veď ide o vás! O presadenie vašej pravdy!" Ešte sa mi nestalo, aby som niekoho neprehovoril. Od začiatku svojej kariéry idem do témy naplno: prvá moja reportáž? Irak, december 2003. Vojna. Strach. Nervy. Kráčal som po troskách mesta Babylon so samopalníkmi za chrbtom a v duchu som si vravel: „Toto mi nesprostredkuje žiadna cestovná kancelária!" Eufrat tiekol pomaly, na hladine sa odrážali palmy a bojové vrtuľníky Black Hawk. Bože, tie spomienky... Ako jediný z tímu reportérov som nakrúcal reportáže priamo v New York City, bol som na Sumatrę po katastrofickej tsunami, spolu s americkými vojakmi z lietadlovej lode Abraham Lincoln som tam lietal na vrtuľníku a roznášal vodu a potraviny od sveta odrezaným domorodcom v monzúnových pralesoch... Občas si myslím, že žijem viac životov súčasne. Bude to asi tým, že mi život šialene chutí, že vášnivo milujem svoju prácu... Mojím obranným systémom je pozitívny pohľad, priateľský prístup k človeku. Ak sa vo mne nahromadí priveľa bolesti, krivdy a nespravodlivosti z toho, čo vidím pri práci reportéra - napíšem báseň. Tá ma očistí a upokojí...
(Z rozhovoru s Jurajom Mravcom)