Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
4,5*
Dom so zlatými dverami je druhá časť série Vlčí brloh. Už prvá časť s rovnomenným názvom sa mi nesmierne páčila, táto druhá bola tušim ešte lepšia.
Ďalej sledujeme život Amary potom, čo sa jej podarilo opustiť žalostný život v bordely. Užíva si relatívnu slobodu nadobudnutú vďaka patrónovi. Amara však vďačnosť a šťastie nepociťuje dlho, stále sa snaží nájsť spôsob ako oslobodiť svoje priateľky, postaviť sa bývalému pasákovi Félixovi a zarobiť si sama na seba. Vývoj udalostí bol rozhodne spletitý, občas veľmi napínavý a miestami som si takmer búchala hlavu o stenu nad jej rozhodnutiami.
Autorke sa opäť podarilo vynikajúco zachytiť celkovú atmosféru vo vtedajších Pompejách, čo sa týka prostredia, života bohatých a chudobných, aj architektúry. Vďaka opisom som nemala najmenší problém predstaviť si ako život v tej dobe vyzeral. Autorka má podľa mňa veľký rozprávačský talent a jej príbeh zaujme takmer od začiatku. Už teraz som veľmi zvedavá na tretiu časť a kam život Amaru zavedie.
“Čas je iný. Naháňajte ho, hazardujte s ním. Bez ohľadu na hru, čas sa rád hrá, lebo vždy zvíťazí. No na rozdiel od svojich partnerov, čas vie byť láskavý. Alebo aj to je možno ilúzia. Možno má čas zuby iba nato, aby sa vyškieral, a hlas nato, aby sa smial posledný.”
Život s nevyliečitelnou chorobou. Či už fyzickou alebo psychickou, nedá sa na ňu zabudnúť. Naruší každodenný kolobeh a neustále striehne v mysli ako chorého človeka, tak aj jeho najbližších. Skupinka mladých ľudí našla pevné priateľstvo práve na takom smutnom mieste ako je nemocnica. Každý deň bojujú so svojou chorobou, démonmi, ktorí zasiahli mladé telo a myseľ. Niektorí sú tam celý život a takmer nič iné ako nemocničné prostredie nepoznajú. A podaktorí boli vytrhnutí z obyčajného života príznakmi, ktoré si odmietali pripustiť.
Práve vzájomná spoločnosť im vnáša do života ako taký pocit normálnosti. A čo je ešte dôležitejšie, nádej. Nádej, že jedného dňa zažijú všetku tú lásku a dobrodružstvá, o ktorých toľko čítajú v knihách. Že spoločné okamžiky sa stanú tradíciou a oni porazia to, čo ničí ich telo. Že dnes nebude ich posledný deň.
Bolo to silné, pekné a veľmi smutné. Zopárkrát som si poplakala. Ako som čítala ich osudy, spoznávala jednotlivé postavy a dozvedela sa, čo ich vlastne trápi, aj ja som si vytvárala nádej. Život však neprináša vždy iba šťastné konce. Kniha sa asi nezaradí medzi moje najobľúbenejšie, rozhodne však patrí do skupiny, na ktoré tak ľahko nezabudnem.
“A zaľúbila sa do nádeje. Nádej je horko-sladkou spoločníčkou osamelosti. Žije v stvoreniach večnosti, je starostlivým domovom, ktorý má viac zvedavosti než rozumu. Hovorí nevinné lži a sem-tam kradne. Stráca sa. Stráca sa v tých, ktorí ju potrebujú. Nádej chutí ako deň pri mori a drží vás za ruku bolestivým stiskom. Je hlboká a vystrašená, prázdna a statočná.”
Poirotov posledný prípad - už podľa názvu som čakala všeličo, ale určite nie to, že bude pre mňa až taký smutný. Svetoznámy Poirot, knižná postava, ktorá ma ako jedná z prvých uviedla do sveta klasických detektívok totiž hneď od začiatku vystupuje na vozíčku poznačený reumou. Ťažko sa mi predstavovalo, že pán s nesmierne bystrým umom, ktorý si neustále vykrúca fúzy a ani náhodou sa nedá len tak hocičím zastrašiť, naozaj starne. Ale aspoň rozum, ako sa zdá, mu ešte funguje.
Samotný prípad nebol pre mňa až taký zaujímavý. Vôbec som sa nevedela začítať a často som si mýlila mužské postavy. Nebudem tvrdiť, že by ma kniha vyslovene nudila, to by som zase klamala, ale na to, že Agátku väčšinou prečítam na posedenie, tak pri tejto som stihla ďalšie dve knihy. Keď som sa už dostala k riešeniu a vysvetleniu celého prípadu, tak dej nabral rýchly spád a ja som žasla, čo všetko mi opäť uniklo. A poviem vám, ten koniec som ani v najmenšom nečakala, ostala som smutne prekvapená.
Aj keď Oponu nemôžem zaradiť medzi najobľúbenejšie knihy od autorky, rozhodne na ňu len tak ľahko nezabudnem.
4,5*
Vražedná temnota je v poradí už siedma časť vynikajúcej série v hlavnej úlohe s Josii Quinnovou. Musím povedať, že pre mňa si táto séria aj napriek mnohým pokračovaniam stále drží latku vysoko, čo sa týka čtivosti a pútavosti príbehu. Aj keď tu bolo zopár momentov, kde dej trošičku stagnoval, inak bol napínavý a ja som opäť bola zvedavá, či sa podarí Josie spolu s jej tímom všetko včas vyriešiť.
V pustých lesoch na kraji Dentonu objavia dvoch mŕtvych turistov. Na prvý pohľad zomreli otravou, bola to však len nešťastná náhoda alebo plánovaná vražda? Keď Josie zistí, že dvojica mala aj tretiu spoločníčku, tak sa v nepriaznivom počasí začne boj o čas. Vyšetrovanie policajný tím zavedie do utiahnutej komúny plnej divných ľudí aj do odľahlých jaskýň. Josie navyše bojuje s nočnými morami, ktoré jej nedávajú spávať aj sama so sebou, keďže ju prenasledujú zlé zážitky z minulosti.
Celý zamotaný prípad opäť splnil moje očakávania. Fascinuje ma, koľko zla sa nájde v takom malom meste a vždy rozmýšľam, či tam o pár rokov bude ešte niekto nažive. Možno by ma potešilo trochu viac zmienok zo súkromného života Josie, tentokrát sa toho až tak veľa neobjavilo. Verím, že v ďalšej časti nám to autorka trochu vynahradí a tiež dúfam, že sa jej aj skoro dočkáme.
Ak hľadáte naozaj kvalitnú krimi sériu od slovenského autora, neváhajte a siahnite po knihách od Barbory Bernátovej s Dávidom Meiznerom v hlavnej úlohe. Mne ulahodila už prvou knihou, Dievča v hmle, pri ktorej sa mi ani nechcelo veriť, že ide o prvotinu. Oslovila ma kombináciou napínavého a zamotaného prípadu spolu s perfektným vyšetrovateľom Meiznerom. Nešetrí nikoho pred svojimi zmenami nálad, povie priamo, čo si myslí a pojem dávať si servítku pred ústa mu nič nehovorí. A, samozrejme, rešpektovanie autorít nie je nič pre neho.
Pod pohrebným mesiacom nás zavedie ku Kláre, ktorá prežije asi najhoršiu noc života. Väčšinu z nej si však nepamätá. Je si však istá, že sa stalo niečo veľmi veľmi zlé. Kontaktuje Dominika, ktorý sa spolu s Meiznerom púšťa do vyšetrovania znásilnenia a ako sa rýchlo ukáže, aj násilnej vraždy. Pátranie ich zavedie do minulosti, ktorá je pre niekoho len dávnou spomienkou, ale pre ďalšieho dlhoročná krivda, kvôli ktorej neustále baží po pomste. Komu z mnohých podozrivých praskli nervy a brutálne zabíjal?
Najskôr som ani nehádala páchateľa, pretože mi prišlo, že motív nakoniec mohol mať každý. Potom som si myslela, že celé rozuzlenie je jasné ako facka. Ale nie, autorka všetko parádne pokombinovala a na posledných pár stranách ma poriadne prekvapila. Navyše sa Dávid pripravuje na novú etapu života, otcovstvo, čo mi už po pár jeho hláškach o deťoch príde ozaj zaujímavé. Na základe konca šípim ďalšie pokračovanie a myslím, že nás čaká pár kurióznych scén, minimálne čo sa týka Dávidovho súkromného života. A tipujem, že ten profesionálny nebude zaostávať.
Nedokončený příbeh je krásna, smutno romantická kniha, ktorá ma neuveritelne bavila. Podobné historické romány čítam naozaj rada, aj keď musím povedať, že v poslednom čase som pri nich začínala byť trochu skeptická. Zakaždým ma totiž bavila historická časť omnoho viac ako tá súčasná, ktorá mi nepriniesla žiadne prekvapenie. V prípade Nedokončeného příbehu ma však bavili obe rovnako, z čoho som sa veľmi tešila. Obe priniesli príbeh lásky, ktorá si musela prejsť mnohými úskaliami aj rôznymi životnými tragédiami.
V tej súčasnej linke sledujeme mladú Georgiu, ktorá si práve prešla náročným rozvodom. Po milovanej prababičke preberá pozostalosť a najmä jej poslednú nedopísanú knihu. Matka, s ktorou nikdy nemala dobrý vzťah, chce na rukopise zarobiť čo najviac a predať práva na knihu aj film poza Geogiin chrbát. Georgia sa navyše musí vysporiadať s nadutým spisovateľom Noahom, ktorý by mal dokončiť rukopis. Nepadli si vôbec do noty a sprvu vyzerá ich spolupráca na vskutku tŕnistú cestu.
Zároveň sme svedkom života Scarlett, Georgiinej prababičky, ktorá počas vojny spozná svoju životnú lásku. Musí sa postaviť nielen svojim rodičom, ale aj nepriazni osudu. Jej krehký vzťah je v ohrození takmer každý jedeň deň, o to je však vďačnejšia, keď sa dožijú ďalšej spoločnej chvíľky. Ja sama som tŕpla, či zažijú svoj krásny spoločný koniec, aj keď bolo mnoho náznakov, že to tak asi nebude.
Trochu som sa obávala predvídateľnej romantiky plnej klišé, ale nič také ma, naštastie, nečakalo. Bolo to neskutočne pekné, čtivé, autorka píše naozaj pútavo a celý príbeh sa mi páčil presne tak, ako bol napísaný. Spolu so všetkými postavami, ktoré som si obľúbila a s tými, ktoré by som najradšej zopárkrát prefackala.
3,7*
Študentské časy. Pre mnohých obdobie nezabudnuteľných zážitkov, na ktoré budú spomínať ešte dlhé roky. Prvé lásky a nikdy nekončiaca párty popretkávaná nocami plného štúdia. Jednoducho čas, ktorý si treba užiť plnými dúškami pred vstupom do dospeláckeho života, ktorý zahŕňa seriózne rozhodnutia, zodpovednosť a každodennú prácu. Partia kamarátov si síce užíva ten pravý študentský život. Zároveň už teraz myslia na budúcnosť, pracujú na svojom podnikaní a hľadajú možnosti ako byť už teraz úspešní. Keď sa na nich pozriete bližšie, rozhodne nezapadajú do klasického prototypu študentov, ktorých nájdete plné intráky. Testujú vzťahy medzi sebou, hľadajú tú pravú a sem tam bojujú proti starším mafiánom.
Občas úspešne, občas až tak nie. Poviem vám, Dážď mi poskytol celkom nečakaný príbeh. Je to pokračovanie úspešných Kvapiek, ktoré som nečítala a možno práve tým som si ďalšiu časť až tak neužila. Bavilo ma to, o tom nemusíte pochybovať. Predsalen som cítila nostalgiu a nedalo mi popri čítaní nespomínať na vlastné časy na vysokej. Také obdobie človek zažije len raz. Niektoré časti mi prišli až príliš nepravdepodobné a ťažko mi zapadali do celého prostredia. Čo však oceňujem sú nie úplne prvoplánové vzťahy, či už rodinné alebo kamarátske. A viacero prekvapivých zakončení, ktoré som rozhodne nečakala.
4,5 *
“V živote sú chvíle, také veľkolepé a nehybné, že spomienka na ne sa nezaobíde bez drhnutia v hrdle alebo vynechaného úderu srdca. Nezaobíde sa bez dorážajúceho nepokoja pri pomyslení na to, že stačilo málo, a tá chvíľa by sa vôbec nebola stala.”
Zátišie bola celkom zvláštna kniha. Hneď od začiatku si všimnete nezvyčajný štýl autorky a úplnú absenciu úvodzoviek pri priamej reči, na čo som si celkom dlho zvykala. Mala som trochu zmätok medzi postavami aj časovými úsekmi. Ale viete čo? Keď som sa poriadne začítala, bolo pre mňa potešenie prechádzať jednotlivými stránkami. Autorka (a prekladateľka) použila naozaj krásny jazyk a rôzne metafory. Čo ma však najviac oslovilo, boli práve postavy. Zložité povahy, ktoré len tak ľahko nestretnete ani v skutočnom ani v knižnom svete. Každá postava bola vskutku originálna, vzťahy medzi nimi mnohovrstvé, také, ktoré sa môžu vyvinúť len vďaka množstvu spoločne prežitých dobrých aj zlých zážitkoch a rokoch, ktoré prinesú krásne aj nesmierne smutné chvíle. Sledujeme ich život počas mnohých rokov, postretla ich nová aj nikdy nehrdzavejúca láska, nečakaná smrť, vojna, prírodná katastrofa s nedozernými následkami.
Myslím, že kniha asi neosloví úplne každého. Ak jej však aj napriek rozpačitému začiatku dáte šancu, verím, že vás poteší originálny príbeh, na ktorý len tak ľahko nezabudnete.
“Takže čas lieči. Väčšinou. Niekedy nedôsledne. A v nestrážených chvíľach človeka bolest dobehne a pripomenie mu, čo stratil. Podstatu toho, čo mohlo byť. Ale potom to prejde. Zima sa preklopí do jari a vrátia sa lastovičky. Pod perinu sa vráti blízkosť novej pokožky. Krása si splní poslanie.”
Och, Búrlivé výšiny! Nebudem klamať, dočítať bol celkom boj. Viem, že sa mnohým čitateľom páčila a na základe rôznych pozitívnych recenzií som sa na ňu veľmi tešila. Ale takto po dočítaní viem nájsť iba málo aspektov, ktoré by sa mi páčili. Čo musím vyzdvihnúť je rozhodne poschmúrna atmosféra celého prostredia. Na mňa to celé pôsobilo ako pravé novembrové počasie - nedostatok slnečných lúčov, večne zamračené, daždivo a pretrvávajúci pocit zimy. Myslím, že dosť veľký vplyv to malo aj na náladu a správanie postáv, ktoré sa akurát stále hádali, chorľaveli a prepadali čoraz väčšej psychickej nepohode. Aspoň zdanlivo šťastné momenty by ste zrátali na prstoch jednej ruky.
Neberte ma zle, veľmi rada sa vraciam ku klasickým dielam, ktoré vedia poskytnúť úplne iný čitateľský zážitok ako súčasná literatúra. Už len použitý jazyk je často nesmierne zaujímavý a správanie postáv sa odlišuje. Pri Búrlivých výšinách mi chýbal nejaký pútavejší dej. Kniha je viac zameraná na vzťahy medzi postavami, ktoré však pre mňa boli často nepochopiteľné. Lebo z väčšiny som bola svedkom hysterických záchvatov, manipulácie a hádok. Heathcliff bol surovec, despota a násilník, ktorý sa neštítil násilia a Catherine zase hysterka, ktorá si od ostatných od malička vynucovala poslušnosť. Mnohí spomínajú osudovú lásku medzi nimi, mne však ich vzťah prišiel nezdravý. Nenašla som postavu, ktorá by ma oslovila a sledovať vývoj vzťahov som si neužila.
Aj keď knihu nemôžem odporúčať ďalej, prosím, nenechajte sa odradiť mojim názorom. Viete ako, sto ľudí, sto chutí a pri podobných knihách to patrí viacnásobne.
Vraždiť nie je hračka ma veľmi milo prevapila. Čitateľovi ponúka naozaj čtivú kombináciu faktov o histórii vyšetrovania vrážd, skutočných kriminálnych prípadov a mnohých odkazov na knižné príbehy Agathy Christie. Sama autorka knihy je študovaná patologická technička a je cítiť, že zo skúsenosti vie, o čom hovorí.
Kniha je prehľadne napísaná, tématicky rozdelená do kapitol. Venuje sa rôznym dôležitým aspektom vyšetrovania - odtlačkom prstov, toxikologickým testom, zabezpečeniu stopových dôkazov, viacerým spôsobom násilnej smrti (otrávenie jedom, dobodanie, zastrelenie), ich histórického vývoja. Ak ste aspoň trochu fanúšik či už fiktívnych detektívnych príbehov a trilerov, alebo skutočných prípadov, mnoho informácii možno nebude pre vás príliš nových. Aj ja sama som o viacerých z nich vedela, tiež ma však niektoré prekvapili.
Čítanie ma však veľmi bavilo, najmä štýl, akým autorka píše, nemala problém zaujať ma hneď od začiatku. Okrem nových poznatkov ma upútali aj nespočetné zmienky kníh Agathy Christie, potešili ma najmä tie, ktoré som už čítala. A zistila som, že mám teda v tejto oblasti čo dohánať, keďže sa našlo mnoho takých, čo som zatiaľ nečítala.
