Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Ako dokáže Sanderson písať a akú má fantáziu je niečo neskutočné. V jednotke sme dostali hviezdne vojny, v dvojke medzigalaktickú špionáž a teraz objavujeme kúsky rôznych galaxií a planét na jednom mieste pri sledovaní Cesty starších.
Spensa sa dostáva do nikde. Spoznáva toto nové miesto, nové bytosti, nových priateľov. Odhaľuje viac o kytonikoch, o svojich schopnostiach, o sebe, o umelej inteligencii, o priepastníkoch. Rastie. Na nervy mi lezie stále menej a menej, vlastne tu už skoro vôbec. Opäť má pri sebe M-Bota, ktorý mi v minulom diele chýbal, keďže tam spolu veľa času netrávili. Aj keď sa M-Bot vo veľa veciach zmenil (napríklad aj spoznáva a preciťuje mätúce ľudské emócie), potešilo ma, že je stále rovnako posadnutý hubami.
Tento diel bol výpravnejší ako predchádzajúce a zároveň sa tu venuje aj veľký priestor rôznym druhom pocitov a ich významu. Odhaľujeme ďalšie dôležité informácie. Niektoré veci som očakávala, veľa som očakávala v trochu inom prevedení a zopár som nečakala vôbec (Smrťoslimačica).
Mohlo tu byť trochu viac Jorgena, pretože to vyzerá, že cesta, ktorú si prešiel, kým bola Spensa preč, je naozaj zaujímavá. Ale inak to bola dokonalosť, ktorá ma v jednom momente dohnala aj k slzám.
Tento príbeh a myšlienka knižníc plných magických kníh, z ktorých niektoré mali aj vlastnú osobnosť, sa mi veľmi páčil. Rovnako sa mi páčilo, že čarodejníci nedostávali svoju moc len tak do vienka, ale získavali ju od démonov. No zviazanie sa s takým démonom a prepožičanie jeho sily vôbec nie je zadarmo a cena môže byť naozaj vysoká. Knižka sa mi čítala veľmi dobre, bavila ma a celkom nedočkavo som obracala stránky.
S čím som mala veľký problém bol vek postáv (takmer 17 a 18 tuším), ako boli samostatné a vnímané okolím. Beriem, že to je YA, ale ani vo fantasy knihe si neviem predstaviť, že by starší dospelí dokázali brať tieto v podstate skoro stále ešte deti seriózne, či už sú veľký mág zviazaný s mocným démonom alebo nie. Hlavne keď sa veľakrát aj primerane svojmu veku správali. Inak mi boli postavy Elizabeth a Nathaniela v podstate sympatické a celkom som si ich obľúbila. No ale koho som si samozrejme obľúbila najviac? No predsa démona. Silas a jeho poznámky a postoje mi asi najviac spríjemňovali čítanie. Ale musím povedať, že ako to s ním dopadlo na záver ma ani nejak neprekvapilo. A ešte mi Silas veľmi pripomínal komorníka Sebastiana z anime/mangy Kuroshitsuji (Black Butler).
Podľa niektorých reakcií som čakala potoky sĺz a roztopené srdce. Dostala som ale pekný milý dojemný, chvíľami smutný, chvíľami úsmevný príbeh dvoch ľudí a jednej netypickej rodiny. Viac ma dostala smrť jej otca, ktorú podľa anotácie už očakávame, ako jej vzťah bez budúcnosti s fešným mŕtvym. Možno aj pre to, že som už od začiatku presne uhádla, ako to s jeho úmrtím bolo a ako to celé nakoniec dopadne. Prekvapenie na záver sa nekonalo.
Čo som ale nečakala bol celý príbeh, ako dostala svoju prácu ghostwriterky, a jedno stretnutie vo výťahu úplne na záver.
Mrzí ma, že sme nevideli, či náhodu jej bývalého priateľa nedostihne karma. Lebo by sa mu patrilo, hnusákovi jednému, za to, ako ju zneužil a podceňoval.
A musím povedať, že sa mi veľmi páčilo, ako rozpovedala príbeh o svojej rodine, ktorá síce pracovala so smrťou, no bola plná života a radosti aj v tých najzvláštnejších situáciách a na tých najzvláštnejších miestach.
Knihu som zhltla napriek tomu, že mala vyše 600 strán. Dialo sa tam toľko vecí, v rýchlom slede viedla jedna k druhej, že som stále potrebovala vedieť, ako to tentoraz dopadne a čo z toho vznikne. Niektoré zvraty a odhalenia som očakávala od začiatku, iné ma totálne zramovali. Ani neviem, čo vlastne napísať, aby to nebol nejaký spoiler.
Mne osobne sa táto dvojka páčila viac ako jednotka. Úplne plný počet jej ale neviem dať, za mňa je to tak 4,8*, lebo vo mne nevyvolala nejaké silné emócie. Teda, okrem úzkosti, že čo sa pos.... tentokrát.
Aj keď pre mňa je séria Mesta Luny najslabšia od Maas (nechápte ma zle, aj tak si myslím, že všetky jej série sú vo fantasy top), tak neviem, či som si pri nejakej jej knihe tak užívala dialógy, ako tu. Boli hraví, hašteriví, uštipační, prekáraví... Niekde som čítala, že plytkí a detinskí. Ale viete čo? No a? Minimálne kvôli dialógom si tú knihu ja prečítam znova (a znova).
Zbožňujem postavy, ktoré tu boli. Veľmi veľa z nich totálne žeriem a hoci je ich pomerne veľa, mne to nevadí, lebo mnohí ma úplne očarili. Moje obľúbené postavy sú Bryce a na počudovanie nie jej partner, ale jej brat Ruhn. Aj keď po tej atómovke, čo na nás Maas na konci zhodila, mi to asi aj dáva zmysel...
Podľa toho čo som čítala, kniha dosť rozdelila čitateľov na tých, ktorí boli nadšení, a tých, ktorí boli sklamaní. Aj keď chápem niektoré výhrady, ja sa skôr prikláňam k prvej skupine. Keďže sa mi pri tomto druhom diely podarilo si nič dopredu nevyspoilerovať, tak som si ho užila dokonca ešte viac ako jednotku. Áno, bola kniha dlhá, áno, (ne)komunikácia Violet-Xaden liezla na nervy, áno, roztrhala by som Xadena za jeho postoj typu "viem, čo chceš vedieť, ale kým sa ma na to priamo nepýtaš, tak ti to nepoviem", áno, drakov tu mohlo byť aj viac (Andarny!), áno, bolo tu veľa postáv. Ale tú hrubú bichľu som zhltla za pár dní a čítala aj pri varení, čo som ju nevedela odložiť.
Violet tu dostala riadnu nálož, fyzickú aj emocionálnu, takže som jej nakoniec bola schopná veľa odpustiť.
Koniec bol plný ohromných udalostí, niektoré ma až tak neprekvapili (Violetina mama), iné ma dostali. Akože wtf, Xaden. WTF?!
Jediné čo ma mrzí je, že som si nedokázala vytvoriť väčšiu citovú väzbu na žiadnu z vedľajších postáv, žiadna ma (zatiaľ) nechytila úplne za srdce napriek tomu, že ich tu bolo veľa aj zaujímavých. Možno si k nim nájdem cestu v ďalších dieloch.
Do tejto knihy som išla neskutočne pozitívne naladená a pre nadšené recenzie som na ňu mala vysoké nároky. Nebudem ale patriť k tým, čo ju vynášajú do nebies. Bavila ma, ale nedokázala ma strhnúť.
Do upírskych hier o život sa prihlási ľudská dcéra kráľa jedného z troch rodov upírov. Roky ju na to tento jej "otec" pripravoval. A ona prežíva jednu skúšku za druhou. Oraya je silná no rozpoltená hrdinka. Na jednej strane sa chce zbaviť svojho slabého ľudského tela a stať sa upírom, no na druhej strane sa im nechce podobať a prísť o svoje ľudské ja. Pohŕda jednými aj druhými z rozličných dôvodov a nepatrí ani k jedným. Najzaujímavejší bol pre mňa jej vzťah s otcom. Vincent mi veľmi pripomínal Victora z filmu Underworld. Celý čas som čakala, či aj jeho vzťah so svojou adoptívnou dcérou dopadne rovnako neslávne.
Raihn ma veľmi nepresvedčil, ani ich vzťah. Normálne som bola skoro sklamaná, ako presne som od začiatku tipovala, kým a čím vlastne je.
Aj keď som Raihna odhadla, nehádala som niektoré jeho činy a udalosti na záver a zopár mi ich veru vyrazilo dych. Koniec ma neskutočne navnadil na pokračovanie.
Čo sa mi ešte páčilo boli krídla. Prevapilo ma, že okrem netopierych krídiel mali niektorí aj krídla operené. Nepatrím k milovníkom upírov, ale okrídlených chlapcov môžem.
Nedostala som to, čo som si myslela. Očakávala som netvory, magické bytosti a že sa plnenie prianí bude ťahať celým dejom, no a skôr som dostala dusivú temnú atmosféru. Tiež som čakala, že ak sa prianie niekomu splní, tak to vždy bude mať nejaký háčik a nakoniec dostane ale vlastne aj nedostane to, čo chcel. Bolo to ale viac o malých láskavostiach, ktoré ste mali za splnené prianie vykonať. Ako veľmi ovplyvnili tieto láskavosti osudy ľudí v malom izolovanom mestečku, sme sa dozvedeli až na konci.
Celé mi to prišlo také pomalé, viac ako o akciu tu išlo o budovanie prostredia a cca od polovice dosť ponurej nálady. Niečo také by som podľa obálky nečakala ani v najmenšom.
Vôbec ma však neprekvapilo, k čomu to na záver celé viedlo. Ak niekto žije celé generácie na jednom mieste, kde je zopár obyvateľov, všetci sa navzájom poznajú a na nové aj staré krivdy sa ťažko zabúda, ľahko sa dalo čakať, že sa niečo zomelie.
Postavy mi prišli také nemastné-neslané, nikoho som si neobľúbila, zato som však jednu neznášala.
Vôbec mi nesadol koniec. Celé to dopadlo bez nejakého uspokojivého vyvrcholenia a bolo tu pre mňa príliš veľa otvorených koncov.
Veľmi príjemná vtipná jednohubka vhodná na leto. Nebolo to nič prevratné, ale určite som sa nenudila.
Nočný cirkus je magické miesto, kde ilúzie vyzerajú ako čary a čary považujeme za ilúzie. Okúzľuje ľudí všetkých vekových kategórií všade, kam príde. A nečudujem sa. Ja by som sa tam vybrala tiež a strávila tam celé hodiny.
Zároveň je nočný cirkus miesto súboja dvoch mladých ľudí, čarodejníkov, ktorých proti sebe postavili ich majstri. Podmienky súboja sú pre nás rovnako ako pre jeho aktérov opradené tajomstvom. Zo začiatku mi to nevadí. Neviem to ja, nevedia to oni. Zapadá to do celkového konceptu tajomného cirkusu. Veď hádam sa neskôr dozvieme viac. No a nedozvieme. Ani po dočítaní knihy nechápem princíp a pravidlá sútaže. A vlastne ani nechápem celkové rozuzlenie príbehu.
Dej je pomalý, nič prevratné sa tam nedeje, len maličkosti. Opisu cirkusu a jeho atrakcií je venované veľmi veľa priestoru. Z môjho pohľadu je to na jednej strane dobre, no na druhej to môže byť na úkor príbehu ako takého.
Skákanie po časovej osi raz dopredu, raz dozadu ma miatlo. A to aj napriek tomu, že na začiatku každej "kapitoly" bolo napísané kde a v akom roku sa to odohráva.
Ľúbostná zápletka mi prišla ako keby ju skôr písal muž než žena. Nevedela som im ten vzťah uveriť, aj keď je pochopiteľné, že práve títo dvaja čarodejníci, si našli aj takto k sebe cestu. Veď kto iný ako práve oni sami dokážu pochopiť toho druhého.
Nič prevratné, čo by som si chcela prečítať znova. Keby cirkus nebol tak zaujímavé a dobre popísané miesto, tak by som knihu hodnotila ešte slabšie.
Komu sa páčila jednotka, bude sa páčiť aj toto voľné pokračovanie. 101-ročný starček sa opäť dostáva do situácií, ktoré môžu zmeniť smerovanie sveta a ktoré rieši s prístupom jemu vlastným. Znova sa stretáva s dôležitými osobnosťami na politickej sfére a stáva sa súčasťou neuveriteľných udalostí. A pri tom sa to všetko deje iba "náhodou". Je to príjemné oddychové čítanie, ktoré vie pobaviť. Keby ale Allana Karlssona stretnem naživo, asi by ma z neho porazilo.
