Kelly liezla po tehlovej stene budovy, pazúry vyrastajúce z prostredníkov jej pomáhali štverať sa nahor ako pavúk. Poháňala ju zlosť na votrelca. Cítila blízkosť milovaného syna, jeho bolesť, túžbu po matke. Jeho žiaľ bol ako maják, ktorý ju privolával. Čím jasnejšie žiaril, tým väčšmi ju priťahoval. Keď jej zrak naposledy padol na Zacharyho Goodweathera, nevidela chlapca. Už to nebol jej syn, jej milované dieťa. Namiesto neho vnímala kúsok svojho tela, ktorý tvrdohlavo zotrvával v ľudskej podobe. Videla čosi, čo jej patrilo a navždy malo patriť. Bola to jej vlastná krv, ibaže stále ľudská červená, nie upírska biela. Stále plná kyslíka, nie potravy. Videla neúplnú časť samej seba, ktorú jej odopierali. Lenže ona ju chcela. Bola ňou posadnutá. To, čo pociťovala, nebola ľudská láska, ale upírska potreba. Zvieracia túžba. Ľudia sa rozmnožujú tak, že spojením vznikajú nové bytosti. U upírov je to naopak – napádajú krv živých, vírus sa nasťahuje do ľudských buniek a mení ich na svoj obraz.