Zachovali sme minútu ticha za Leu. Chvíľu mal v očiach neprítomný výraz. A raz alebo dva razy si ohrial ruky, ale potom ich jednoducho nechal na kolenách. Znovu som uňho badal rovnaké teplo a otvorenosť ako predtým. Zašepkal: „Vieš, že to dieťa bola moja dcéra, samozrejme, už som ti to povedal.“ „Viem,“ povedal som. „Lenže prirodzená smrť toho dieťaťa teraz prináša pohromu Flurii a Meirovi.“ „Ako je to možné?“ spýtal sa nechápavo a ohromene, akoby pre svoje učenie bol ešte naivnejší. Možno „pokornejší“ – to by bolo výstižnejšie. Pokorný človek môže svojou skromnosťou a tlmenou silou poraziť kohokoľvek a tento muž akoby nestrácal nič z bežnej mužskej hrdosti, ktorá káže potláčať emócie a výraz. „Hovor, brat Toby,“ vyzval ma. „Čo sa deje mojej milovanej Flurii?“ Oči sa mu zaliali slzami. „Ale prv ako začneš, dovoľ mi niečo povedať. Milujem Boha a milujem Fluriu. Takto by som charakterizoval city vo svojom srdci, a Boh to chápe.“