Otočila sa a venovala Nine dlhší pohľad. Zmenila sa. Už to nie je tá usmievavá pocháblica ako kedysi. Teraz je vážnejšia, oči jej už nežiaria ako predtým. Štíhla je, ale nie geneticky, trápi sa a Tina jej to videla na tvári a na očiach. Podišla k nej a chytila ju za ruku. – A ty, ako? Ako si sa mala? Oddýchla si si? Nina sa smutne usmiala. – Akoby si nepoznala moju mamu. Celé dva týždne som počúvala iba to, aká som šťastná, že som sa tak dobre vydala a čo by iné dali za to, keby si mohli žiť tak ako ja, a samé blá-blá-blá reči. – A Heňo? – Tina skôr zašeptala, ako sa opýtala. – Ten? Zavolal mi až tri razy. Aj to tretíkrát vtedy, keď som už bola na odchode, len aby sa ma opýtal, kedy prídem. Akoby sa potreboval uistiť, koľko času ešte má pre seba a... – nedopovedala, no Tina presne vedela, čo chcela povedať. Tušila, že Nina nemá až taký ideálny život po Heňovom boku, ako si to niektorí myslia. A Ninina mama si to stopercentne myslela.
