DVANÁSŤ PRIKÁZANÍ
- Buď Gretchen.
- Nechaj to tak.
- Správaj sa tak, ako sa chceš cítiť.
- Urob to hneď.
- Buď milá a férová.
- Vychutnávaj si to celé.
- Míňaj.
- Pomenuj problém.
- Uvoľni sa.
- Urob, čo treba urobiť.
- Nebuď vypočítavá.
- Láska nadovšetko.
Predpokladala som, že Dvanásť prikázaní mi pomôže pri boji s predsavzatiami. Vymyslela som si aj zábavnejší zoznam: Tajomstvá dospelosti. Sú to trpké lekcie, ktorým ma život postupne učil. Neviem celkom, prečo mi trvalo roky, kým som pochopila, že voľne predajný liek naozaj vylieči nádchu. Ale tak to bolo.
TAJOMSTVÁ DOSPELOSTI Ľudia si nevšímajú tvoje chyby tak veľmi, ako si myslíš. Požiadať o pomoc je normálne. Pri rozhodovaní väčšinou nepotrebuješ všetky dostupné informácie. Konaj dobro, cíť sa dobre. Je dôležité byť milá ku každému. Vezmi si sladidlo. Ak každý deň urobíš trošku, veľa vecí dokončíš. Mydlo a voda odstránia väčšinu škvŕn. Porucha sa často odstráni, ak počítač niekoľkokrát zapneš a vypneš. Ak niečo nemôžeš nájsť, poupratuj. Môžeš si vybrať, čo budeš robiť. Nemôžeš si vybrať, čo robíš rada. Šťastie nemusí vždy sprevádzať pocit šťastia. Čo robíš každý deň, je dôležitejšie ako to, čo robíš raz za čas. Nemusíš byť dobrá vo všetkom. Ak nezlyhávaš, potom sa dosť nesnažíš. Voľne predajné lieky sú veľmi účinné. Nedovoľ dokonalosti stať sa nepriateľom dobrého. Čo teší iných, nemusí tešiť teba – a naopak. Mladomanželia sa v skutočnosti potešia viac, ak svadobný dar vyberieš podľa ich zoznamu. Svoje deti zásadne nezmeníš tým, že ich budeš stále hrešiť a prihlasovať na krúžky. Čo (ne)zaseješ, to (ne)budeš žať.
Bavilo ma vymýšľať Dvanásť prikázaní a Tajomstvá dospelosti, ale srdcom projektu šťastia aj tak ostal zoznam predsavzatí. Práve on stelesňoval zmeny, ktoré som v živote chcela uskutočniť. Keď som sa však obzrela naspäť a začala uvažovať o svojich predsavzatiach, zarazil ma ich široký záber. Napríklad január. „Chodievaj skôr spať“ alebo „Pusť sa do nepríjemnej úlohy“ mi nezneli veľmi dramaticky ani pestro či mimoriadne ambiciózne. Radikálne projekty šťastia iných ľudí, ako napríklad Henryho Davida Thoreaua, ktorý sa presťahoval k Waldenskému jazeru, alebo Elizabeth Gilbertovej, ktorá odišla do Talianska, Indie či Indonézie, ma nadchýnali. Nový začiatok, absolútne naplnenie, skok do neznáma – ich výpravy ma oslňovali a navyše som bola unesená pocitom, že dokázali zanechať každodenné starosti. Môj projekt bol iný. Nemám dobrodružnú povahu a neplánovala som uskutočniť žiadnu radikálnu zmenu takého druhu. Čo bolo šťastie, lebo by som to nebola schopná urobiť, aj keby som chcela. Mala som rodinu a záväzky, ktoré mi znemožňovali odísť čo i len na víkend, nieto na rok. A čo je najdôležitejšie, nechcela som zanechať svoj životný štýl. Chcela som ho zmeniť bez toho, aby sa zmenil, nájsť viac šťastia pod vlastnou strechou. Vedela som, že šťastie nenájdem na vzdialenom mieste ani za neobyčajných okolností. Bolo tu a teraz – ako v Maeterlinckovej hre Modrý vták, v ktorej dve deti rok hľadajú modrého vtáka šťastia, až ho nakoniec nájdu po návrate domov – kde na ne stále čakal.
