Víťazné prehry
1 / 2
Pustila ma, prudko a štítivo, akoby práve zistila, že mám lepru. „Božemôj, ako môžeš byť taká bezcitná?“ zvolala neveriaco. „Vždy som si myslela, že sa len hráš na tvrdú! Aby ťa ľudia rešpektovali, možno sa ťa báli... Ale ty si naozaj ako kus ľadu!“ „Jasné!“ skríkla som aj ja na ňu. „Pre vás všetkých som ľadová kráľovná, čo?! Zrazu to počúvam z každej strany! Ale kto myslí na mňa? Na moje pocity, túžby...?“ Veronika bola ticho, hrýzla si pery. „Čo teraz nič nehovoríš?!“ oborila som sa na ňu. „Prečo mám vlastne ustupovať? Vzdávať sa svojho doterajšieho života! Otec mi plánuje odovzdať vedenie firmy, v obchodoch sa mi darí... Mám to všetko zahodiť?“ V priateľkinom pohľade sa mihlo odsúdenie. „Jasné, že nie! Radšej zabi svoje dieťa.“ Iróniu v tých slovách by nepočul iba hluchý. „Dokážeš žiť s takýmto pocitom?“ Rezolútne som vstala a schmatla kabelku. „Vieš čo? Žijem s ním už deväť rokov a som tu! Nechaj si tie rozumy pre seba, dobre? Ja urobím, čo uznám za vhodné!“