Lujza?“ Adrián sa postavil. Pristúpil k nej. Z jeho pohybov vyčítala, že sa ju chystá objať. „Nie! Adrián, nerob to. Mal by si odísť.“ „Odísť? Prišiel som za tebou, lebo som ťa chcel vidieť, porozprávať sa, byť s tebou – a ty ma vyháňaš?“ nechápal. Ruky mu klesli vedľa tela a s výrazom zbitého psa čakal na vysvetlenie. Obišla ho a postavila sa chrbtom k oknu. Teraz nemôže cúvnuť. Buď sa Adrián spamätá a uvedomí si svoje pomýlené správanie, alebo je dnešný večer večerom konca jedného vzťahu. „Nevyháňam ťa. Ale nevládzem viac počúvať o Barbore. Hovoríš, že si sa prišiel porozprávať, byť so mnou... a zatiaľ hovoríš stále len o nej.“ „Neviem, čo na to povedať...“ „Veď práve, to je ten problém. Nevieš, čo chceš, koho chceš. Ale ja nemienim hrať druhé husle, byť priateľkou na telefóne. Musíš sa rozhodnúť. Ujasniť si, čo vlastne chceš.“ „Asi máš pravdu. Pôjdem.“ Ubolene ju pohladkal pohľadom a odišiel. Len čo zapadol zámok vo dverách, rozplakala sa. Zápalná šnúra zhorela a plameň sa tak dostal priamo do jej srdca. Zaplavila ju bolesť, strach, pocit straty. Klesla na stoličku. Plakala. Nebránila sa plaču. Nesnažila sa ho za každú cenu udusiť v sebe. Vedela, že Adriánov ústup je príliš silný spúšťač, aby sa mu vzpierala.