Holá veta o láske
1 / 7
DAŽĎOVÁ VODA
Prileteli vetristé dni. Timo sypal sýkorkám. Vždy ráno im roztĺkal orechy. V súmrakoch sa opakovane jagala spodná vrstva mračien, akoby na celom obzore svietil prsteň zo žltého svetla, nad ním sa klenula čiapka prichádzajúcej noci. Spolu s dňom zmizli aj orechy; po vyzobaných jadrách ostávali na balkóne iba škrupiny, špicaté až ostré, prekutané v kvetináči begónií, ktoré nevedeli prežiť zimu. Do jednej hrste sa mu zmestilo sedem orechov, druhou pridal ďalšie dva, spolu deväť, vždy rovnaká kôpka, no zakaždým iný počet stravníkov. Onedlho sa k sýkorkám pridávali vrabce, kŕdlik kriku, najprv pristál jeden, možno prieskumník, potom dofrčali ostatné, hnedé a čulé, živo strakaté – a hltavo hladné. Sýkorky po sebe sekali ostrými špicami zobákov. Nohy mali tenké ako
zápalky. To aj vrabce. Z chodby do predsiene bytu vkĺzla Alica.
Smiala sa: „Vyfúkalo mi to z hlavy všetky starosti, taký vietor, ledva som prišla.“ A dodala: „Chcel mi rozopnúť kabát.“ Predpoludním pás žeravej oblohy vystriedalo vyfúkané nebo, na ktorom za nohu visel tanier zo striebra, plný mesiac, biele oko dňa. Vietor sa utíšil. Ale po chvíli sa slnko opäť skrylo za mraky; začínalo snežiť. A už zase prišla Alica – aj so správou: „Vieš, ako je vonku zima? Pozri na teplomer, či nie je na nule.“
A znovu sa smiala, ako vždy, aspoň očami.
Timo sa dotkol jej vlasov: „No, máš ich studené.“
„Že. Nula.“
Teplomer ukazoval 4, 7 °C.
„Koľko je?“ spýtala sa.
„Necelých päť stupňov.“
„Ale poriadne studených.“
Prekvapujúco najdlhšie sa zelené lístie držalo na bazových kríkoch. Už druhý deň snežilo. V sivom vzduchu krákali krkavce, poletovali okolo domu, až sa Timovi zdalo, že ich hlasy sú akousi vyblednutou farbou ich čierneho peria: na rozhraní dňa a noci splývali s oblohou. Drobné vtáčiky frnkali na všetky strany, trúsili sa v zarastených plotoch, stehmi letu a krátkymi trilkami vyšívali povetrie. Potrebovali teplo z potravy. Timo sa pokúšal – byť im čo najbližšie, ako prvá pomoc, poruke. Mýlil si dni, niekedy aj týždne, smútil nad osudom roztrúsenej slamy z rohože. Vietor ju uložil v oboch kútoch balkóna, no napriek ošumelosti a vetchosti, drobným úlomkom, celkovej chatrnosti a špinavej úbohosti, napriek tomu, že už dávno mlela z posledného, zdala sa mu stále vľúdna, prívetivo blízka, všetky jej kolienka bez lesku, tam aj tam, čiže v každej jeho spomienke – a zároveň pred očami. Prudko stúpajúce lietadlá, zakryté orechom v blízkej záhrade, meniace sa výškou na vážky, odlietali s jeho bozkami, ktoré ich mali ochrániť od všetkého zlého – na celom nebi. Bozk je skratka modlitby. Vážka zase lietadla. Výška patrí vzduchu. Už len sám pre seba dodával: toto by mohol byť úradný zápis aj s pečiatkou, čo je bozk vrátený vánkom, ba často aj bezvetrím. Všetky takéto tárania nazýval rovnako: rúča ranná robota.
Pri posielaní bozkov si zaslinil konce prstov; aj bradu. Utrel si ich do rukáva košele.
Alica sa roznežnila: „Ty si moje všetko.“ Vzápätí dodala: „Aj všeličo.“
Po návrate z kúpeľne mu povedala: „Keď sa okúpem, akoby som si vyzliekla druhú bielizeň.“
Aj Timo sa roznežnil. Skončili v posteli, začali a skončili – a keď spolu skončili, Alica mu zasnene šepkala: „Vidím kŕdeľ sov s horiacimi očami.“
„Kde?“
„Letia.“