Conrad Anker upieral pohľad na zamrznuté telo, na zvetranú pokožku, bielu ako mramor. Odev alebo to, čo z neho zostalo, akoby nosil tulák, a nie absolvent Oxfordskej alebo Cambridgeskej univerzity. Mŕtvy mal okolo drieku uviazané hrubé konopné lano, rozstrapkané konce prezrádzali, kde sa pretrhlo pri páde. Rukami si zakrýval hlavu, ľavú nohu preloženú cez pravú. Píšťala aj ihlica na pravej nohe boli zlomené – noha akoby ani nepatrila k telu.

Nikto z horolezcov neprehovoril, všetci sa usilovali naplniť si pľúca riedkym vzduchom; vo výške 8 230 metrov nikto neplytvá slovami. Anker nakoniec klesol na kolená a predniesol modlitbu k Čomolungme – Bohyni-matke Zeme. Nemal naponáhlo; historici, alpinisti, novinári aj obyčajní zvedavci čakali na tento okamih vyše sedemdesiatpäť rokov. Stiahol si hrubú rukavicu podšitú flísom, položil ju na sneh vedľa seba, predklonil sa úsporným, vyrátaným pohybom a malíčkom pravej ruky opatrne odhrnul stvrdnutý golier na vrchnom odeve. Srdce mu búšilo až v ušiach, keď čítal úhľadný červený nápis na vnútornej strane goliera. „Panebože,“ ozvalo sa mu za chrbtom. „To nie je Irvine, ale Mallory.“ Anker neodpovedal. Musel si ešte overiť fakt, kvôli ktorému sem merali cestu dlhú osemtisíc kilometrov.