Gabrielle sa zvrtla na opätku. Vo dverách stál muž. Bol vysoký, štíhly, oblečený v čiernom ako diabol. Mal na sebe čierny kabátec a nohavice, čiernu hodvábnu vestu a čiernu viazanku. Iba košeľu mal bielu s jemným naberaním. Ani tá však nedokázala zmierniť ľahké fluidum nebezpečenstva, čo sa nad ním vznášalo. Mal prenikavý, neprívetivý pohľad. Gabrielle si odkašľala. V spoločnosti toho človeka sa cítila nepríjemne. Najradšej by bola, keby sa niekam stratil. „Čakám tu na pána Haysa,“ povedala. „Keby ste mu mohli povedať, že som tu...“ „Ja som Jordan Hays.“ „Vy?“ užasnuto naňho vyvalila oči. Jordan Hays bol v jej predstavách starší džentlmen so šedivejúcimi bokombradami a vľúdnym správaním. Ani vo sne jej nenapadlo, že by mohol byť mladý a budiť hrôzu. Muž bol temný ako jeho odev. V matnom svetle zasneženého popoludnia vyzerali jeho vlasy čierne. Aj pokožku mal tmavú. Pomyslela si, že zrejme strávil roky jazdením na koni pod horúcim slnkom amerického Západu. Ibaže... Ibaže si ho sotva vedela predstaviť ako kovboja. Rozhodne nevyzeral ako nijaký z tých kovbojov, ktorých vídala na obálkach lacných románov. Nepatrný pohyb mužovej ruky zaviedol Gabrielline oči ku koltu v puzdre pripevnenom nízko na bedrách, a vtedy jej svitlo, že by mohol byť pištoľník. V tejto úlohe si ho dokázala predstaviť. Skutočne v ňom bolo čosi desivé a znepokojujúce. Pomyslela si, že má pôsobivú tvár s vysokými lícnymi kosťami, pravidelnými črtami a hlboko posadenými očami. Ako tam tak stála a premeriavala si ho, tvár mu nečakane rozžiaril úsmev. „Očividne ste si ma takto nepredstavovali.“ Až teraz si uvedomila, ako neslušne naňho vyvaľuje oči a ako asi vyzneli jej slová. „Prepáčte, predpokladala som, že ste starší.“ Pomaly podišiel k stolíku na vysokých tenkých nohách, čo stál pri dverách, a zdvihol krištáľovú karafu. „Vyzeráte uzimená. Dáte si brandy?“ „Nie, ďakujem.“ Vybral z karafy zátku a načiahol sa za pohárom. Keď sa pohol, jemná látka kabátca sa mu na širokých pleciach napla. „Dúfam, že nebudete mať nič proti tomu, ak sa obslúžim.“ Kým stihla pokrútiť hlavou, už si aj nalieval. Jasné a zvonivé cinknutie znelo v tichom salóne neprirodzene hlasno. „Prečo ste prišli?“ spýtal sa a vrátil karafu na strieborný podnos. Gabrielle zaváhala. Ako má tomuto zlovestne vyzerajúcemu temnému cudzincovi vysvetliť, čo ju hnalo krížom cez celý kontinent na toto divoké, mrazivé miesto, ktoré ju desilo? Nedokáže ani vypovedať, aké to je vyrastať s pocitom osamelosti, bez materinskej lásky, aj keď zahŕňaná starostlivosťou a materiálnym dostatkom. A tak sa o to ani nepokúsila. „O slečne Celeste DuBoisovej som nič nevedela, kým som od vás nedostala list. Bola som zvedavá, prečo by mala na mňa pamätať vo svojom závete.“ „Nechcela, aby ste sem prišli.“ V horiacom kozube spadlo do ohňa poleno a vyslalo hore komínom spŕšku iskier. Gabrielle odrazu cítila, že ju škrtí golier, a tak si rozopla tri horné gombičky na kabáte. „Prečo by nechcela, aby som sem prišla?“ Muž zdvihol pohár, priložil si ho k perám a odpil si. „Ste si istá, že ste pripravená počuť odpoveď?“ Tie slová jej nejasne pripomenuli, čo povedala Julia. Gabrielle cítila, ako jej vnútro zviera úzkosť, ako v nej rastie. Ale podarilo sa jej zachovať pokojný tón. „Keby som na to nebola pripravená, nebola by som sem prišla.“ „Na niektoré veci človek nikdy nie je dosť pripravený,“ odvetil a Gabrielle si pomyslela, že v jeho hlase počuje znieť slabú ozvenu dávno pochovanej bolesti. „Niektoré veci človeku zmenia život tak, že potom už nikdy nie je celkom taký ako predtým. Keby ste boli dostatočne prezieravá, slečna Antoinová, odišli by ste teraz hneď tamtými dverami.“ Zdvihol ruku, v ktorej držal pohár, a ukázal ňou na vchodové dvere. „Nasadli by ste do prvého vlaku späť do New Orleans a pustili z hlavy, že nejaká Celeste DuBoisová vôbec existovala. Zabudnite, že ste navštívili toto mesto a tento dom. Dovoľte mi, aby som to tu všetko predal a poslal vám peniaze tak, ako som vám sľúbil.“ Na tvári sa mu objavil napätý úsmev, ktorý sa jej ani trochu nepáčil. „Alebo ste práve preto prišli? Lebo neviete, či mi môžete dôverovať?“ „Nie, to nebol ten dôvod,“ odvetila váhavo. „Ibaže...“ Nechcela mu vravieť tie veci, ale zároveň nemohla dopustiť, aby si aj naďalej myslel, že spochybňuje jeho čestnosť. „Viete, keď som mala päť rokov, zomrela mi mama. Vyrastala som v kláštore, v ktorom o nej ani o zvyšku mojej rodiny nik nevedel. Myslela som si, že by som tu mohla niečo zistiť. Čokoľvek by bolo lepšie, ako nevedieť celkom nič.“ „Myslíte?“ odpil si z brandy a blúdil po nej pohľadom, akoby ju odhadoval. Privádzalo ju to do rozpakov. Nebola zvyknutá, že sa na ňu chlapi pozerajú tak... tak otvorene. Bolo jej z toho horúco a cítila sa trápne. „Nuž, opäť sa mi žiada povedať,“ začal, naťahujúc slová, „že možno ľudia, ktorí vás vychovávali, vedeli niečo, o čom si mysleli, že by ste sa radšej nikdy nemali dozvedieť.“ Gabrielle ignorovala zlovestne silnejúci pocit hrôzy, čo sa jej zmocňoval. „Nerada ostávam v nevedomosti. Nech je to čokoľvek, chcem si to vypočuť. A mienim sa naďalej spytovať dovtedy, kým nenájdem niekoho, kto mi to prezradí.“ Jediným prudkým pohybom ruky prevrátil do seba obsah pohárika. „V poriadku, slečna Antoinová. Chceli ste to, máte to mať.“ Obrátil sa a položil prázdny pohár na stôl. „Vaša mama nezomrela, keď ste mali päť rokov, ako si myslíte. Zomrela až pred mesiacom. Volala sa Celeste DuBoisová a tamto na stene visí jej podobizeň.“ Gabrielle vyvalila oči na plavovlásku na portréte. V ušiach jej zvonilo a mala zvláštny pocit, že padá v nekonečnom prázdnom priestore. Celé vnútro sa jej búrilo a odmietalo prijať slová, ktoré si práve vypočula. Nasilu odvrátila zrak od tváre plavovlasej ženy. „Nie,“ povedala a pomaly krútila hlavou. „Neverím vám. Klamete mi. Neviem prečo, ale klamete.“ „Ja?“ odstúpil od stola a dvoma dlhými krokmi preklenul vzdialenosť medzi nimi. Položil jej ruky na plecia a obrátil ju tvárou k portrétu. „Pozrite sa na ňu,“ prikazoval drsným, chrapľavým hlasom, ktorý sa jej zarezával do ucha. Cítila na sebe ťarchu jeho rúk. „Aj v kláštore existujú zrkadlá, však? Povedzte mi, či ste za dvadsať rokov naozaj nevideli tie isté iskrivé oči hľadieť na seba zakaždým, keď ste sa pozerali do zrkadla.“ „Nie.“ „Pripúšťam, že sa na ňu na prvý pohľad až tak nepodobáte. Máte zlaté vlasy, nie plavé, a váš nos nie je taký rovný ani tvár tak dokonale oválna ako jej. Ale dosiaľ som videl iba dve ženy s takýmito ústami. Jedny mala vaša mama a druhé vy.“ „Nie!“ Vymanila sa zo zovretia a ocitla sa zoči-voči tomuto cudzincovi s vysokými lícnymi kosťami a hľadela mu do chladných tvrdých očí. „Nie,“ zopakovala. Cítila, ako sa v nej zbiera chuť kričať, a nevládala s tým bojovať. „Moja mama je mŕtva. Povedali mi, že zomrela. Och, panebože, čo to nechápete? Prečo by odo mňa inak odišla a nechala ma celkom samu?“ Hlas sa jej zlomil, ale ten cudzinec tam iba stál a hľadel na ňu. Nechápala, ako môže byť taký krutý a ľahostajný. „Ešte vám to celé nedošlo, však?“ Opäť po nej blúdil očami, vďaka čomu si bolestne uvedomovala svoju mladosť, neskúsenosť a nechápavosť. Ťažko a rýchlo dýchala a zvieralo jej hrudník. „Čo mi nedošlo?“ spýtala sa opatrne. „Čo je toto za dom.“ V tom dome bývajú necudné ženy. Spomenula si na slová dievčatka, ale pokrútila hlavou. „Toto nie je iba dom, slečna Antoinová. Je to podnik. Veľmi úspešný, výnosný obchod, ktorý sme s Celeste spoločne spravovali. Ja som sa staral o herňu. A vaša mama mala na starosti kurtizány.“ „Nie.“ Odstúpila, krútiac hlavou, odmietala jeho i slová, ktoré vyriekol, odmietala vziať na vedomie, čo vidí a cíti. A čo nechce vedieť. „Nie.“ „Áno.“ Dlhými krokmi sa k nej opäť priblížil. To pružné telo ju zneisťovalo mužnosťou a tvár mal tvrdú. „To preto vás nechala v New Orleans. Lebo vás nechcela vychovávať v nevestinci. A to bol tiež dôvod, prečo nechcela, aby ste sem prišli. Nechcela, aby ste toto miesto videli. Nechcela, aby ste sa dozvedeli, že bola kurtizána.“ Gabrielle vystrelila ruka a dlaňou dopadla na cudzincovu vysokú lícnu kosť, len to tak pľaslo. Tvár mu prudko hodilo do strany. Gabrielle zalapala po dychu a ustúpila. Ruka jej opäť vyletela, no tentoraz k ústam, ktoré si od úľaku zakryla. Nemohla uveriť, čo spravila. Pomaly k nej znovu obrátil tvár a pozrel na ňu. „Vy ste sa spytovali.“ Chytro sa mu obrátila chrbtom, rozčúlená a zmietaná vírom emócií, ktoré nechápala a pomaly sa jej vymykali spod kontroly. Cítila, ako jej v hrdle rastie nepríjemná guča a nedokáže prehltnúť. Chcela mu povedať, že ju tá facka mrzí, ale zároveň vedela, že zo stiahnutého hrdla nevydá ani hlások. Vnímala, ako prešiel na opačný koniec miestnosti a nalial si ďalší drink. Počula, ako mok tečie do pohára, aj hlasný dutý zvuk, keď kládol karafu späť na stôl. Postavil sa pred ňu do takej tesnej blízkosti, že cítila z jeho mužného tela sálať horúčavu. „Tu máte. Vypite to.“ Podával jej pohár, v ktorom bol za náprstok tekutiny s ostrou prenikavou vôňou.
Gabrielle pokrútila hlavou. „Nie, nemôžem. Alkohol nepijem.“ „Aspoň si uchlipnite,“ prikázal jej. „Potrebujete to.“ Uprene mu hľadela na dlhé opálené prsty, ktorými ovíjal drahý krištáľový pohár. Mala zvláštny a malátny pocit dezorientácie, ako keby omylom vstúpila do života, ktorý patrí niekomu inému. Zobrala si pohár a opatrne si uchlipla z hustej jantárovožltej tekutiny. Bola chladná a príjemne sa jej rozlievala po jazyku. Potom prehltla a zdalo sa jej, akoby vdýchla oheň, čo jej v hrdle vypálil stopu. Zalapala po dychu, vyvalila oči a tak prudko sa rozkašľala, až jej brandy nebezpečne klokotalo v hrdle. „No tak. Radšej mi to dajte, skôr než to rozbijete.“ Vzal jej pohár. „Ešte nikdy ste nepili alkohol?“ „Nie. Ani víno.“ „To som si mohol myslieť.“ Gabrielle neprestávala kašľať. „Ste v poriadku?“ spýtal sa a mierne pritom vraštil rovné tmavé obočie. „Áno,“ odvetila sípavo a utierala si zaslzené oči. „Musím uznať, že to vie s človekom poriadne zalomcovať.“ „Skoro tak isto ako facka.“ Ruka sa jej zasekla vo vzduchu. Prinútila sa zdvihnúť hlavu a pozrela mu do očí. „Dlhujem vám ospravedlnenie. Sama som vás požiadala, aby ste mi povedali pravdu. Nebolo to odo mňa spravodlivé, že som si na vás vyliala hnev a pobúrenie za to, že sa mi nepáčilo, čo ste mi prezradili.“ „Chápem to.“ Nečakane súcitné slová vyslovil rovnakým neosobným a monotónnym hlasom. Ešte nikdy sa nestretla s človekom, ktorý by aspoň vzdialene pripomínal tohto cudzinca. Nespúšťala z neho oči a cítila, aká je rozrušená. Civela na chladne príťažlivého muža, ktorý nosil zbraň, ako keby to bola neoddeliteľná súčasť jeho štíhleho tela. Na muža, ktorý viedol herňu a žil v dome pochybnej povesti. Pristihla sa, že sa jej zo spomienok vynoril úryvok z Richarda III. Znepokojivá pasáž, ktorá sa jej teraz opakovane ozýva v hlave ako zlovestné varovanie: Nespolčuj sa s ním, vyhýbaj sa mu! Hriech, smrť a peklo poznačilo ho... Odrazu jej od strachu prebehli pop chrbte zimomriavky a pocítila priam zúfalú potrebu vypadnúť z tohto domu. Utiecť pred týmto mužom. Vtom sa ozvalo klopadlo na vchodových dverách a Gabrielle sa zľakla. Zazvonil malý zvonček a v dome zaznelo vysoké ženské jačanie. Obaja sa strhli a obrátili pozornosť k zvuku, akoby sa odrazu vytratila tá zvláštna energia, čo ich na chvíľu spojila. „Nemali by ste tu byť,“ povedal Hays a vykročil ku vchodu. Svojou vysokou postavou spoľahlivo zahatal výhľad do chodby. „Pošlem Wing Cua, aby najal sane, a odveziem vás do hotela Teller House.“ „Ale...“ začala Gabrielle, no hlas jej zanikol v mužskom hurónsky chrapľavom smiechu. „Poď k ockovi, Jilly,“ burácal čísi barytón. „Ty nadržaná štetka, čo sa nevie nasýtiť chlapov.“ Gabrielle sa počula, ako v šoku mimovoľne slabučko vykríkla. „To bude Jeff Hogan,“ povedal Hays a pobavene sa pousmial. „Keď zavíta do mesta, vždy si žiada Jilly. Mali by ste radšej počkať tu.“ Gabrielle prikývla. Ale keď Hays zmizol z dvier, zachytila pohľadom robustného chlapiska v červenej košeli s dlhou ryšavou bradou a hustými vlasmi po plecia. Krútil sa okolo rozosmiatej dievčiny s ľanovými vlasmi oblečenej len v čiernom korzete, pančuchách na červených podväzkoch a v červených topánkach s vysokými opätkami. Gabrielle sa stiahla do kancelárie a pohľad jej neodolateľne pritiahol portrét na stene. Náhle si uvedomila, že sa chveje. Nie od strachu, ale od horúčosti. Pri pohľade na túto ženu ju spaľovala zlosť. Na Celeste DuBoisovú. Na jej matku, ktorá porušila všetky pravidlá správania, ku ktorých rešpektovaniu a dodržiavaniu boli mladé ženy ako Gabrielle vychovávané. Na matku, ktorá kedysi zahŕňala Gabrielle pocitom bezpečia i láskou. A potom ju opustila, vystavila zármutku a starostlivosti cudzích ľudí v síce pohodlnom, ale v podstate osamelom živote.